Máya a Ja

Andrea si sadla k Marcele. Dnes to bude porovnanie dvoch nemeckých časov. Chcelo by to urobiť si poriadok v hlave, ale na to nie je čas.. Andrea si z večera pamätá iba útržky a nejaké poznámky v mobile jej dopĺňajú rozbitú mozaiku piatkového večera. Izba je ako po výbuchu, posledné dni nemá záujem o poriadok, o neustále sledovanie prachu a vypadnutých ponožiek. Po tom, čo odišiel.

Po tom, keď jeden odíde nastane čas na regeneráciu svojskosti. Stratenú mesiacmi ponorenými v tom druhom. Nastane čas chodiť do kina sám, a vyberať si podľa vlastnej chuti, piť pivo sám pred telkou, a variť pre jedného, teda opäť dietne. Čas kedy sa energie vyrovnávajú, sila so slabosťou obkrúca človeka od hlavy až po päty. Niekedy ním zamáva, inokedy ho nechá triumfálne sa nad ostatných povzniesť. Stav, kedy odlietajú motýle z brucha a sadajú do hlavy. Stav prázdna a la tabula rasa. Stav, ktorý potrebuje byť zaplnený, nie však ďalším z nich, ale svojskosťou. Maľbou, knihou, fotografiou, alebo cestovaním. Možno hudbou, možno žúrovaním. Nie však ďalším z nich.

Andrea dnes nežehlí, nevarí, neupratuje, nečaká

Premáha sa, odučí hodinu, s bolesťou hlavy. Potom fajčí. Na balkóne, hneď oproti môjmu  oknu. Pozerá, ako dávam mačkám jedlo. Pozerá ešte, keď si sadám a čistím zemiaky. Je smutná. Zakladá hlavu dozadu na umelohmotné kreslo. Rozhúpané prázdne drôty na prádlo jej nad hlavou vytvárajú ilúziu diaľok. Možno farebné vlny, možno morský vietor. Zdá sa že sníva. A možno ani nie, možno len plače, ticho, kvapká si horké slzy dovnútra, do duše.

Nemám liek na tieto bolesti, ale niekedy túžim byť zraniteľná a oslabnutá, ako ona. Ten stav muselo predchádzať niečo krásne. A ona si myslí, že je koniec. Asi nik z nás nieje viac ubolenejší. Čo je vlastne lepšie? Plávať životom bez búrok, pod olovenou oblohou? Alebo si vychutnávať pády a vzlety, tak ako to predpísali štyri ročné obdobia?

Dám variť tie zemiaky. Andrea sa zdvihla. Zvoní jej telefón. Volá matka.