Máya a Ja

Lebo je leto

krátke sukne

s bleskom či bez blesku

fotíme

za nami usušený jačmeň

hory su ľahké

dýchame blízko

môj svet je natoľko šialené miesto

chvýľka nepozornosti

a báseň je na svete

Vrátila som sa z Capalestu. Možno aj preto som asi po roku vydýchla pár veršov. Štyri posledné dni som sa stala aj ja členkou organizačného tímu... Nie je lepší spôsob ako sa nezištne, tak Gogoľovksy (pozdravujem Didi), priblížiť k umeniu a skutočnej kultúre. Bez nároku na honorár, iba to zažiť. Samozrejme, musíte rátať so všetkým, pretože prídu umelci, a keď sú to navyše frantíci... nič vás nesmie prekvapiť. Keďže toto bol až môj tretí ročník.. je čo porovnávať a nemôžem povedať, že tento som si úúúplne užila ako ten prvý, ale tak to s festivalmi býva. Diverzita umení a kultúr však ani tento rok nechýbala. Nechýbala ani tá multikultúrna pacifistická európsky ladená myšlienka, ktorú si na tejto akcii cením asi najviac. Cigáni, klavírni virtuózy, folklór, básnici, stará škola i nová škola, klasická i experimentálna klasická hudba... a k tomu všetkému veselí ľudia v tíme, ktorým nevadí, že keď prší budú MYKRÍ JAK MOŠI (pozdravujem autorku skomoleniny Anku).

 Napríklad taký klenot festivalu, Les Tromanos, ktorých babku som pred troma rokmi stratila na letisku (Tina, pamätáš? a potom mi ešte autobus ušiel aj s batožinou):

Chlapci hrali vážnu hudbu so swingovým nádychom... super večerná atmosféra a pôsobili vysoko profesionálne.

V Banskej Štiavnici je asi najkrajší podnik ktorý som vo svojom živote videla a volá sa Divná Pani:

Odporúčam!!! Len neviem, či Vás do tohto salónika pustia, no pre básnické stretnutia je ako stvorený... alebo bez toho ako.

Okrem toho, Banskú Štiavnicu milujem, ako ju miluje aj Capalest.

Domov sa vraciam unavená, s pár veršami v hlave, trošku šialená, rozhádzaná, ešte v akomsi surreálne... a čo neurobím... v parku ponúknem neznámeho človeka čokoládou. Hm, ja som si ho z tej únavy pomýlila... už sama neviem ani s kým. Nevadí, nakoniec zisťujem, že aj tak sa poznáme.

Dostávam modrý kvietok, vraj mi pôjde k mojim hnedým očiam.

A cestou domov si spomínam na jednu z mojich druhých polovičiek, Tinu, ktorá tiež odpovedá každému kto sa jej na ulici prihovorí. Pozdravujem, chýbaš mi už. Pozdravujú ťa aj technici, vraj že ak budem chcieť ísť do nemenovaného divadla na predstavenie z osvetlovačskej kabínky, mám zavolať a povedať že ja som KRISTÍNKINA KAMARÁTKA... takže ďakujem, vďaka za vstup LOL.