Máya a Ja

Pozrela sa mu do zásuvky písacieho stola.

"Ty tu máš teda pier, a štetcov, a farieb, a... to máš zásobu do konca života!" Zhíkla.

Do konca života? Toto je život? Aj takto sa dá vypočítať? Prebleslo mu hlavou. Chvíľa, okamih, pierko, čiarka. Jedna zásuvka farieb sa minie a je po živote?

Zásuvka plná farieb. Blúdilo mu mysľou.

Rozmýšľal: Sú tí, ktorých zásuvka sa nikdy nevyčerpá, svoj život premárnili nakupovaním nových a nových vecí, no nikdy ich poriadne nevyužijú. Nepoužívajú farby, čo dostali.

A povedal si: musím začať maľovať. Dnes. Teraz. Ešte v to isté popoludnie namaľoval obraz. Vložil do neho všetko, svoju dušu. A večer videl, že z farieb takmer neubudlo.

Takže takto sa počíta život.

- - -

Niektoré obrazy hýria farbami a iné sú čierno-biele, niektoré asymetrické, iné obrazmi ani nie sú - volajú to moderné umenie. Spomínam si na akési múry oblepené farebnými novinami v Paríži. Vraj dekadencia. Impozantné. 

Niekedy sa zdá, že návštevníci galérie sa zgrupujú hlavne pri tých hýrivých, alebo známych obrazoch.

A tí, ktorým to nič nehovorí, túžia po poznaní čara práve tých známych obrazov.

Je to ako romantický výlet po meste, tanec v kaviarni, objatie dodávajúce istotu... opačné bytie. Cudzie! Ich radosti mu ostávajú cudzie.

A tak cudzinec maľuje nový obraz, ktorý nikdy nebude populárny - obraz odcudzenia.

Také obrazy sa mi páčia.