Takto by som uviedla kritiku k francúzskemu revolučnému filmu "Narodení v 68-om." Dnes, keďže je štajk, sa moja cesta do práce nekonala... po tomto zistení a po návrate zo stanice som si povedala, že si povybavujem aspon nejaké administratívne veci... Houbi/y.... Štrajk je štrajk. Naštastie kinári neštrajkovali a tak som si v Saint Exupérim pozrela kúsok s hore-spomenutým názvom, v sále, kde som bola len ja a dvaja reprezentanti, ktovie, ale možno tej Kvetovej generácie.
Ale nebudeme hovoriť tentokrát o snílkoch a idealizme, aj keď bez toho dobra niet. A nebudem ani polemizovať, lebo to čo vo mne tento film zanechal, okrem hlbokého dramatického zážitku, je aj znovunabudená túžba po poznaní. A keďže sa o pár minút mienim vrhnúť na štúdium francúzskej politiky za predchádzajúce polstoročie, nebudem sa venovať ani politike, ktorá je vlastne leitmotivom filmu.
Povedala by som že film je plodný. Tak ako sa v ňom často rodia deti, tak často, možno i častejšie, plodí otázky. Žiadne dilemy, iba sa pozrieť na veci, ktoré sme si predtým nevšímali. I natoľko bežné slová ako láska (v tom najdenotatívnejšom slova zmysle) vám budú znieť ako otázka.
Čo sa tíka materiálnej stránky filmu, Laetitia Casta je samozrejme klenotom, vôbec mi neprekázal jej prejav, práve naopak, hlavná hrdinka filmu bola viac než hrdinkou, bola to postava - symbol ... čoho, to už musíte doriešiť vy.
To je všetko, nedávam hviezdičky, ani jednu, ani päť... načo. A keď ja vyroním slzu, znamená to že film pre mňa nebol strata času.. nebol. A navyše, neviem či tak pekne rozprávali, alebo má na mňa polročná TPR metóda vo Francúzsku pozitývny vplyv... ale rozumela som 95 percent hovorenej francúzštiny. Juchúúúúúúúúú.
TPR preto, lebo som si uvedomila, že ešte stále viac počúvam ako rozprávam... to viete - perfekcionalisti....
Toľko môj dnešný štrajk, ktorý ma spať nenechal.
Komentáre