Konečne. Prvýkrát od júla som plakala naozaj. Nesmejte sa, nekrúťte hlavami, taký je život.
Mám pocit akoby sa mi neopláchli iba oči, ale celá moja duša. Matka povedala, že sa jej po návrate zdám pokojnejšia, akoby som sa zaradila... Bolo to len na vonok, nedalo mi to, ja som to tak ako to ona videla ani najmenej necítila.
Film Erazmus od Cédrica Klapischa je celkom stará vec, ale potrebovala som ho už dlho opäť vidieť, a dnes sa mi to podarilo.
Ku koncu filmu ma už zaplavili slzy, bolo ich taaak veľa ... nemohla som zastaviť hlučné vzlyky... sestra vo vedlajšej izbe nechápala. Zrazu som videla všetky tváre, objatia, uličky, miesta, dvere, schody, cesty ... všetko čo sa mi mihalo pred očami počas môjho pobytu s Erazmom. Všetky zakopnutia, pády, chyby boli nič oproti tomu obrazu, do ktorého sa mohlo vstúpiť a žiť niečo neopakovateľné, niečo čo zmení váš život a obráti svet trikrát naruby.
"Vybral som si úplne novú budúcnosť. Všetko je zrazu jasné, píšem. Už nie som tento, ani tento, ani tamten. ... Som tým všetkým. Som ním, ním, ním, ňou, ňou... Nezradím ich. Som Francúž, Španiel, Angličan... Som ako Európa, som skutočný. Všetko začalo tam, keď lietadlo vzlietlo... "
O nič nešlo, a predsa šlo o veľa. Nepreháňam to, naozaj nie. Pokoj som ešte nenašla, a kto hovorí, že o to tu vlastne ide? Dobrú noc.
Komentáre