Máya a Ja

Opäť som sa teda z Európskej metropoly presadila na východoeurópsky vidiek. Z miesta, kde hodiny letia ako zrýchlený film, kde sa všetko hýbe, kmitá, premiesňuje, a život fučí pomedzi prsty. Kde nestíhme rátať a dýchať. A kým sme mladí, stíhame ešte ten rytmus a sem tam unavení pospíme v parku blízko centra. Doma čas plynie ináč. A nie je to až také zlé. Posledné dni som sa dusila, a až včera, keď som sa posadila vo svojej izbe mi došlo, že sa mi lepšie dýcha. Bolo to síce ako zobudenie sa zo sna, pretože doma sa nič nezmenilo. No a keďže doma je to stále to isté, naozaj som mala pocit, že som sa z jedného nádherného sna včera zobudila a pokračujem presne tam, kde som pred pol rokom skončila. Sem tam, keď zatvorím oči, prebleskuje mi pred nimi supermoderná električka, a iné fenomény veľkého mesta. Strasbourg je ako tieň včerajška, jeho línie a ľudia, ulice a budovy, ešte ma to obklopuje ako čerstvá samovynárajúca sa spomienka, ktorá ma od nočnej mory veľmi daleko.

.. ako tieň včerajška, ešte ma to obklopuje... Tak to som napísala presne pred rokom. Presne rok som sa dostávala z následkov záchrany podobnej emigrácii. Dnes migrujeme neustále, máme toľko možností, že sa mi sem tam zastaví dych. A vtedy keď sa neviem nadýchnuť a rozhodnúť, poviem si: starý dobrý komunizmus. Navrávam si, že človek musí mať limity, že inak je stratený. Dobre pritom viem, že ak by limity boli, túžili by sme po absolútnej voľnosti. A tú práve máme.

A tak dnes spálim všetky prebytočné učiteľské materiály, ktoré mi zabrali všetok priestor v šuplíkoch, lebo tak to cítim. Pripravím tulácke topánky, pomodlím sa za dobré počasie, vytlačím cestnú mapu Litvy, napíšem do Číny a naštartujem bicykel.

Lebo Tina vraví: počúvaj srdce. A ešte jeden známy vraví: zakladaj na presvedčení.

Ako aj záchrana zvaná emigrácia, obklopuje ma ako čerstvá samovynárajúca sa spomienka. Lebo vtedy som išla za presvedčením...