Nikdy nezabudnem na zvuk čajok v jedno májové ráno. Zobúdzania sa tu väčšinou dejú naprogramovane. Bez zmyslu domova. Bez nádychu. To ráno nebolo mechanické. To ráno bolo možno bežné. No bolo iné.
Heloise si zapálila u mňa na dvore. Boli sme po večeri. Írsko nepršalo. Naopak voňalo. "Som šťastná." povedala. Prečo? Spýtala som sa radostne pri jej slovách. Som šťastná v Dubline. Povedala. V tú noc u mňa spala naposledy. Doma ju totiž čakali pohovory na magisterské štúdium. Jej ročná dovolenka sa končila.
Som šťastná. Povedala Raminta. Bolo veľmi odľahčujúce vidieť ju smiať sa. Po tom čo sa stalo. Po tom ako sa Erik... Samovraždu dokáže spáchať len silná osoba. A tou Erik bol. To je jej interpretácia. Raminta číta a píše. Raminta mi prišla do cesty ako dar. A jej motto, po tom ako vychádza z ulity ženy závislej na ruskom milencovi, je hovoriť áno.
To say I´m happy. I fear. I fear the ends. Happiness is a moment of enlightment. Without alcohol, without drugs. It is a voluntary and willfull act of letting the good enter our soul. That is how I see it.
I was thinking who else talked to me about being happy? And there it was. A tear in my left eye. Robbie: I am happy. I ´m with you.
So many times I questioned myself where it ´s all gone. Those words. Feelings. But then I am happy for the ends. For getting hurt. I feel I lived. Raminta would never commit a suicide. She ´d prefer the life to kill her. She´d prefer to fight until the end.
Muži toho teda narozprávajú. No čajky mi vždy budú znieť eufemicky. Lebo v to ráno. Som bola šťastná.
Komentáre
jedna veta lepsia ako
that´s it:-)
a taka cajka