Mám rada zvonivý makký hlas starších kolegov. Je plný istoty a radosti. Spokojnosti a prijatia života takého aký je. Plus je tam i zo snahy urobiť život lepším. Opúšťajú miesto, len keď idú do dôchodku. To miesto, ktoré ja považujem za prestupnú stanicu.
Prečo si myslím, že môj svet je večný? spýtala som sa sama seba.
Ako aj vtedy v medickej. Volal sa Peter. Dnes som si na neho spomenula. Ani nie tak na neho ale na seba vtedy. Bola som ako teraz - zajtrajšky v hmle. S jedným rozdielom - nevedela som o tom.
Kedy sa najlepšie publikum baví? Po smrti hlavného hrdinu. Zomiera iba akože a na konci ožíva aby si vychutnal potlesk. S ním ožíva i naša prvotná radosť, kedy si nechceme pamätať zahmlené zajtrajšky.
Divadlo je smiešne. Ako my.
Tak prečo si myslím, že som tu večne? Nie som. Až ožívanie hlavných hrdinov mi privodí radosť.
Divadlo je tragické. Ako my.
Táto prestupná stanica trvá už dlho. Narážajú v nej na mňa ľudia a pýtajú sa kam idem. Som v rozpakoch. Neviem im odpovedať. Skladám nejasné vety, ich mäkký zvonivý hlas prechádza do nechápavého tónu.
Sú len dve cesty. Pokračovať, alebo čakať na vlak, ktorý sa možno raz vynorí z hmly.
Komentáre
Je ráno ;)
teide