Mala asi šesťdesiat rokov. Jej vráskavá tvár si zachovávala ešte niečo z mladosti. Vlasy mala biele, dlhé, rozpustené, dozadu sčesané. Ten írsky prízvuk. Bola domáca, asi Dublinčanka. So zaľúbením sa pozrela do hrnčeka kávy, ktorý som jej podala. Potom sa mi pozrela na ruku, do očí a povedala: Dievča, všetci potrebujú dobrodružstvo. No keď sa zaľúbime, nedovolíme tomu druhému dýchať. Čo keby bol stále s tebou? Ako dlho by ťa to bavilo? V to ráno som sa konečne cítila dobre. Bez dobiehania večnosti. Bez vlastnenia. Bez kŕčovito zaťatých dlaní. V kaviarni sa rodia príbehy. Napadajú nám prvé vety. Celý život sa odhodlávame napísať príbeh. No nikdy sa necítime dostatočne pripravení. A tak čítame. Raminta má otvorenú knihu Poľštiny. Ja čítam Zahira. Merilyn ho číta tiež. Mám v hlave obrazy, prvé vety, zvuky. Nekompletný scenár. A tak oscilujem medzi robením ničoho a vôľou byť kreatívna. Vzdať sa snov? Využiť svoju šikovnosť na klamanie ľudí? Nikdy ma to nelákalo. No Edward vraví, že svet nepatrí hipíkom a snílkom. Robbie vraví: world is your oyster.
A predsa sa mi najviac páči Edvin. Ten si vraj chobotnicu vešticu so sebou zoberie do Indie. A bude prorokom.
Komentáre
Maya,
dobrá myšlienka, Maya