Máya a Ja

Pozerám sa cez čipkovaný záves na ulicu. Rozmýšľam o tom, ako si dokážeme nechať trhať srdcia. Túžbami po ideáloch. Výberom tých nesprávnych. Týraním sa, že ich nie sme hodní. Nechcem myslieť na rozorvané srdcia, v tomto momente, chcem sa iba pozerať na viktoriánske kachličkové domy Rathminesu.

Simon predo mňa položí rannú šálku čierneho čaju. Ešte stále odolávam mlieku. Simon však vraví, že na tom nič nie je, akurát je ten čaj len tak trochu milky.

Simon je pravý Englishman, z juhu. Vraví o sebe, že hovorí najčistejšou a najdokonalejšou Angličtinou. Vraj ako sama kráľovná. Možno aj preto som tu.

Zvláštne Dublinské ráno. Neprší, nesvieti slnko, nemračí sa, nefúka, nemrzne. Dvestoročné červené domy sa hrdo vypínajú nad ulicami, čierne mačky nás vítajú na ich prahu. Obkrúcajú chvosty o zábradlie. Na trávniku hrajú dôchodci nejakú hru s kovovými guľami. Ploty sú lakované na čierno, kríky majú oranžovú farbu. Simon vraví, že Dublin zo všetkých írskych miest asi najviac podobný Anglicku.

Je to starý byt a mňa nesmierne baví pohľad cez čipkovaný záves. So Simonom vedieme pohodovú konverzáciu. O cestovaní. Práci, nepráci. Samé tie stereotypy. O práci ako nutnosti, otrave, a podobne. Ale aj to že sú aj dobré práce. A možno sa dostaneme aj k tomu, že ja mám na viac. Akoby som si to časom uvedomovala. Akoby som sa začínala vidieť. Akoby moja súčasná práca, hoci aj v cudzej krajine, bola skutočne pod moju úroveň. Je čas na zmenu.

Vravím Simonovi, že sa mi nepáči ako tu niektorí Slováci žijú, respektíve nežijú. Ako si páriky prichádzajú šetriť na dom. Z práce domov a z domu do práce. Vravím, že to nie je pre mňa. Ja potrebujem cestovanie, šport, kultúru, ľudí. A nemienim si odopierať život len pre to aby som si mohla postaviť o päť rokov na rodičovskom humne dom. Lebo tak sa to dnes robí. Chodí sa do Írska zarábať na dom.

Simon vraví, že dom nechce. A vtedy pochopím, že nie som blázon.

A vtedy pochopím, že som síce začala dole, ale niekde v podvedomí tuším, že sa to musí zlepšiť. Že toto mesto má pre mňa viac, tak ako ja mám viac pre toto mesto. Žijem tu. Organizujem turistické výlety pre couchsurferov. Zakaždým sa moje duševné spektrum obohacuje o niekoľko nových interkultúrnych zážitkov. Ešte stále sa mám čo učiť, ešte stále je čo objavovať. Žijem tak, ako som to už dlho potrebovala.

Už len práca... Veď napokon nič nie je tak dokonalé ako viktoriánske domy a ich čipkované závesy. A som hrdá na to, že tu dokážem žiť sama. Neviem ako to vyznie, ale som na seba hrdá.