Máya a Ja

"Viem, že nič neviem!"

Toto môže povedať len jeden spoločenský rypák, ktorého úlohou je podryť istotu, ktorú si spoločnosť vytvorila. Je to spoločenský kritik, Beckettov tulák, Wilde, a ostatné mená z dekadentných autorov si už nepamätám (šak nato študujem päť rokov, aby som nesystematizovala doležité veci, ale memorovala ****viny).

Takže: Viem, že nič neviem je veta extrémistu, ktorá bola dôležitá, aby priviedla ľudstvo k mysleniu. Získal si post najmúdrejšieho muža Atén, a následne aj odsúdenie na smrť. Kto nám hovorí pravdu, toho treba odstrániť, no nie?

Ale mňa už prestala uspokojovať táto veta. Cesta mimo je ľahšia. No šľapať ako súčasť spoločnosti - až to je skutočné utrepenie a práve to je dobrá cesta, cesta utrpenia. Ilustrujem to na tomto obrázku:

Nemá to s transcendentným putovaním, či ako sa to.. , nič.. iba ilustrujem cestu. Spoločnosť je tá reálna ženská, čo leží, tulák - osvietený - je to, čo sa od nej odpája. Nehmotné ono bez identity. Identita nám vo vzťahu ja - ja nie je potrebná. Je to transcendentá cesta k pravde. Ale! V spoločnosti to takto nefunguje!!!!

A preto si hovorím: Viem, že niečo viem. Viete ako mi to zvyšuje sebadôveru? Viem, že niečo viem. Niečo málo, ale viem. Toto som sa naučila, toto mám, a toto využijem. Viem niečo, som niekto.

Sokrates nás nabáda pochybovať o integrovaných "pravdách". A preto spochybnujem i dogmu spochybňovania. A preto mi nič nezostáva, ako zasadnúť nad tie bezútešné teórie metodiky, čo ma čakajú:(

Ale to bude čoskoro preč, treba myslieť na to, aké miesto zaujmeme v spoločnosti.

Miesto neviditeľného tuláka - viditeľnéj zložky systému.