Máya a Ja

Skryté v podvedomí sú kryštáliky mojich predkov. Nerozpustné, a preto sa nikdy nevyparia. Rozmýšľam, čo z toho je moje.

- - -

Bojím sa, ale nevzdám sa pri prvom dotyku hrôzy.

Je to ako keď staviaš hrad na brehu mora. Vietor šľahá zo všetkých strán, všade je veľa vody, mám studené mokré ruky, a predsa staviam. Na hranici času už nestaviaš, pretože musíš ale pretože chceš.

Aj v tom najväčšom tichu je búrka. Citeľné bubnovanie kvapiek pod kožou. Je tam, šumí za oknom tvojho vlastného pokoja.

Staviam, hoci mi je zima, hoci napoly nevidno moje dielo, hoci je asymetrické i amorfné, je moje, moje, moje.

Možno práve ten dážď očisťuje svet od neduhov, možno práve to bubnovanie odbíja hodiny zmysluplnosti.

- - -

Čo zostane z človeka, keď vypnete telku? Keď zrušíte účty, rozviažete putá... Čo zostane človeku, keď odmietne umelý svet a jeho imitáciu?

Ostanú kryštáliky našich predkov. V našom podvedomí. A tak mi napadlo: