Máya a Ja

Nazvala som ho Johnom Lenonom. Šibalským úsmevom mi prebehol po ramene a potom ma objal. Možno sa na mne bavil. Bol mladý, a ja som mala pocit, akoby som zmeškala vlak. A nie len jeden. A potom som si spomenula na útržky z filmu Reader a cítila som sa tak ľudsky hlúpo.

A staro. Jednoduchá a bezprostredná odvaha, akou sa ma dotýkal.

Keby hodiny odbíjali iný čas, keby svet pripravil iné miesto, keby raz okolnosti hrali do karát, ktoré som vyložila na stôl. Kedysi dávno a neobracala. Nikdy.

Bolo by to o počítaní a nie o troch sekundách. Nie o odbíjaní dočasnosti, ale o večnosti.

Ktorú by som si zachovala v srdci.

Kto vlastne napĺňa čaše, kto má tú moc povedať stačí, alebo ešte? Kto to tak zariadil, že sme naveky nevedomí? V dočasnosti neschopní.

Ťažko sa mi odchádzalo.

A možno to malo byť o troch sekundách, o objatí, o prerátaní zrniečok piesku a o návrate

neviem ale kam

lebo vlaky už nechodia

padol večer

ustal vietor

a stromy sa bez neho zdajú

akési paralyzované