´There is a pleasure in pathless woods
There is a rapture on the lonely shore
There is society, when none intrudes,
By the deap sea, and the music in its roar:
I love not man the less, but Nature more...´
Lord Byron
Tento film je pre ľudí, v ktorých drieme kus idealistického Thoreauského romantika, Emersonovského milovníka prírody a novodobeho filozofa antimaterialistu. Ja takým divákom som, no nevedela som to, kým som si neprečítala kritiku. Takže ste asi uhádli, že film sa mi páčil. Američania majú predsa len cit a vedia spáchať aj rozumné filmy. Vďaka S. Pennovi zavítate nachvíľu do ideálneho sveta prírody, budete sa biť o život v scénach ktoré sa zďaleka vyhýbajú naivite a pár minút nebudete mať nič iné, iba šťastie v pravom zmysle slova. Film je metaforou hlbokého individualizmu, ale pozor, avšak toho dobre mysleného individulaizmu, toho, ktorý nenesie nič iné iba túžbu po kráse, po šťastí a slobode. A Alexander Supertramp to všetko dosiahol. Obklopený krásou prírody, tvoril si šťastie z kúskov každodennosti oslobodzujúc sa od márností. Poviem Vám, možno som mäkká, no viac než raz mi tiekli slzy, viac než raz som sa pozerala na úžasné scény hovoriac si ano ano ano, takto to je. McCandles mi prišiel až príliž odvážny, až príliž silný, až príliž presvedčený. Ani keby nebol skutočný hrdina, novodobý bojovník za česť, zosnulý v 1992 na svojej ceste za šťastím, filmu by to určite neubralo. Penn ponúka obrovský priestor pre divácku subjektivitu a silu filmu podčiarkuje práve nekonečne plodným zmyslom pre realitu. V mysly mi zostávajú slová HAPPINESS IS NOT COMPLETE WHEN SHARED. Každý nech si preloží po svojom, ale podľa filmu by to malo byť niečo v tomto zmysle: ŠŤASTIE NIE JE DOKONALÉ POKIAĽ HO NECÍTIME SAMI OD SEBA.
Všetkým naturalistickým idealistom vrele odporúčam túto cestu za samým sebou.
Komentáre