A som späť.. povedzme že doma. Tak ako mi pred pol rokom, pred odchodom do Štras, v hlave bzučala otázka Prečo?, tak som sa pri odchode zo Štras sama seba pýtala Prečo? Prečo? Prečo je to tak? Prečo musíme odísť? Vytrhnúť korene a meniť miesto.. Áno, za ten pol rok som tam trošku zapustila korene. Takto to je, bolo ťažké odísť, ale to čo som zažila, to mi nik nezoberie, ako hovorí Anička Kleschtová. Má pravdu, stopercentnú.
V tejto zvláštnej situácii, po zmene miesta, mi napadá jedna metafora.. aj kvetiny treba presádzať... idem sa ale babky najprv opýtať, prečo to vlastne robíme... minútku
No, babka spí, ale mamina hovorí, že preto aby malé ´prvosady´ mali viac priestoru, aby mohli rásť osamote. No ďaleko som od pravdy nebola. Niečo také som si myslela, a presne tak to aj cítim. Takže takéto presádzanie je určite na niečo dobré.
Opäť som sa teda z Európskej metropoly presadila na východoeurópsky vidiek. Z miesta, kde hodiny letia ako zrýchlený film, kde sa všetko hýbe, kmitá, premiesňuje, a život fučí pomedzi prsty. Kde nestíhme rátať a dýchať. A kým sme mladí, stíhame ešte ten rytmus a sem tam unavení pospíme v parku blízko centra.
Doma čas plynie ináč. A nie je to až také zlé. Posledné dni som sa dusila, a až včera, keď som sa posadila vo svojej izbe mi došlo, že sa mi lepšie dýcha. Bolo to síce ako zobudenie sa zo sna, pretože doma sa nič nezmenilo, akurát sestry majú prefarbené vlasy, otec nové auto, mamina nové šaty a babka má stále tu mäkkú usmiatu tvár a na nej slzy.. presne ako keď som odchádzala.. teraz ale plakala od radosti. No a keďže doma je to stále to isté, naozaj som mala pocit, že som sa z jedného nádherného sna včera zobudila a pokračujem presne tam, kde som pred pol rokom skončila.
Sem tam, keď zatvorím oči, prebleskuje mi pred nimi super moderná električka, a iné fenomény veľkého mesta. Strasbourg je ako tieň včerajška, jeho línie a ľudia, ulice a budovy, ešte ma to obklopuje ako čerstvá samovynárajúca sa spomienka, ktorá ma od nočnej mory veľmi daleko.
Chcete aj vy pár zábleskov?
Komentáre