Máya a Ja

Už zasa nespím, varím citrónový čaj a píšem jeden z tých článkov, ktoré ráno oľutujem.

Navliekam si termoponožky, jem orechy a rozmýšľam prečo sa vo filmoch plače, prečo sa rozbíjajú taniere a prečo sa kričí.

Rozmýšľam prečo neplačem keď sa mi chce a prečo nekričím, keď si to situácia žiada. Prečo kričím a plačem iba vtedy, keď je to zbytočné.

Rozmýšľam o čom je film.

Čo ak raz oľutujeme neopätovaný bozk alebo objatie, nevykričanú alebo odmietnutú pravdu. Čo ak sa treba správať ako vo filme? Spontánne? Namiesto účtov a morálky riešiť lásku a potom znova tú lásku, a cynicky komunikovať s teplošmi z druhého poschodia.

Čo ak ich treba pozývať na večere a vylievať si dušu nad fľašou vína. Potom zistiť, že nik nás nepočúva, napísať báseň a počítať vlaky čo sa mi v zimnú noc preháňanú nad hlavou?

Čo ak tie plánované čaje, pivá, kávy a to ostatné je strata času?

Nik to neocení, vieme to dopredu. Vo filmoch to tak nie je.

Rieši sa láska a znova tá láska a cynicky sa komunikuje s teplošmi z druhého poschodia.

Dopijem ten čaj.