Všetko to asi je tým, že tu ide o niečo úplne iné ako doma. Dobre, školu som ešte nezačala, ale aj tak, nemám potrebu stresovať a trošku mi to príde aj divné, ale buďme k sebe otvorení..páči sa mi to tu. Izba je super, internet budem mat hadam za par dní. Mimochodom ten internet je vecička…nikdy by som neverila, že cestovanie v Strasbourgu je také jednoduche, možno čím väčšie mesto, tým lepšia doprava. Proste, ešte som ani nevystupila z Eurobusu a už som vedela, že to zvladnem. Jedna električka, druha a bola som na intraku. Tam samozrejme o mne nevedeli, ale šak sme Erazmus, a keď idete cez Erazmus, taketo veci vas nemusia naľakať, všetko sa nejak vyrieši…….až teraz sa však dostavame k tej humornej časti prvej kapitoly. Ešte teraz mam svalovicu v ramenach od batožiny. A stalo sa to takto. Hneď jako som zaplatila nemalu sumičku za ubytko, mala som dostať kľúče od izby. Panička vrátnička (šialená žena) mi ukazala kľúč a vzápätí ho niekam zapatrošila. Päť minút na to hovorí, že : Kľúč ktorý som Vám dala… a ja na to : Ešte ste mi ho nedala….Vtom spustila brutálny krik s obviňujúcim tónom…dobře, priznavam, v tom momente som mala slzičky na kraíčku. Kľúč sa našiel niekde pod papiermi za pomoci vrátničky č.2.
A keď som sa už konečnebolo mi povedane že mam izbu 135, ktora je na druhom poschodi. Na drhom poschodí samozrejme izba 135 nebola. Ešte že mi zdravý sedliacky rozum pomohol a pozrela som sa na kľúč. Tam bolo číslo 604. Poďme do izby 604, samozrejme najprv znova natrepme dva 50kilové kufre do výahu a potom pekne cez chodbu s každým osobite až k číslu 604. Kľúč nejde do zámky, kľúč, na ktorom je napísané 604 nejde do dverí číslo 604. Dobre a teraz mi povedzte koľkí z vás by vyskúšali aj ten druhý? Ja teda nie. Vidíte, keby som sa narodila vo Francúzsku… V strednej Európe ma majú za Opačnú dolinu a tu sú vlastne takí istí ako jaJ Keďže som sa riadila stredoeurópskou logikou, druhý kľúč som neskúšala, a tak som sa pekne s batožinou zviezla dolu, spolu s pánom sekretárkou, hore, a potom , keď mi odhalil tajomstvo Francúzskych kľúčov, zase dolu pre batožinu a hore s ňou. Neviem koľkokrat som takto išla, ale bolo toho dosť.
Ešte že som prešmirovala Strasbourg cez internet, vďaka tomu som dnes trafila do Nemecka, do Lidla. A ešte som si aj varič kúpila. Sak dva dni som bola bez poriadnej kavy, viete si to predstaviť? Toto asi najlepšie pochopia tí čo ma poznajú jako nenapraviteľného kávičkára. Ale po ceste do Nemecka, je to asi štyri kiometre (nebojte sa hneď jako si vybavím kartu budem chodiť busom), som sa zastavila na pumpe, lebo moja nízka hladina kofeínu začínala byť kritická. Tak na mňa černoška spoza pultu niečo kričala…že či som si tam volačo dala...samozrejme som nerozumela, a potom mi to došlo, nedala som si tam ten poharik, viete, čistá samoobsluha…ešte že zakričala, chcela som povedať, že na Slovensku to mame lepšie, ale razšej som sa pratala preč, lebo sa na mňa mračila. Tak aspoň Vám to poviem, že to máme u nás v tých automatoch ináč? A dostaneme dvakrát toľko kávy za polovičnú cenu…ale čo už s nimiJ
Inak predstavte si že po štrnástich hodinách v buse a po vláčení batožiny sem a tam si máte spomenúť jako sa povie perina po francúzsky. No ja to doteraz neviem, len viem, že návliečky sú=les draps. Teda sheets po anglicky, ale ja som si nedokazala spomenúť ani na perinu po anglicky, a slovníky sú práve to čo som si vedome nezobrala s tým že sú ťažké:D A to idem študovať preklad ANJ:Frj. Chudera vrátnička, už ma mala plné zuby. A viete že slovenské sheets sú mi úplne na shit? Tomu čo oni hovoria periny, tá deka sa tam vôbec nezmestí…ale zas tak veľmi ma to netrápi.
Poďme si zhrnúť prvú kapitolu môjho života vo FR.
- technika je fakt super, nebyť internetu…asi by som už plakala
- Netreba si robiť veľkú hlavu, že nerozumieme jazyku, ktorý sa desiaty rok učíme, veď sa do toho predsa dostaneme (skôr či neskôr)
- Nie je dôležité stratiť sa, ale sa nájsť
No a tu je pár predsavzatí, asi som trošku samotár, lebo táto samota mi vôbec nerobí zle, nuž len dokedy. Asi by som si mohla pomali hľadať kamarátov, nie veľa ale takých čo sú na rovnakej vlne…ak takí sú, aby som sa aj s niekým rozprávala, okrem toho čo stále opakujem Je n´ai pas bien compris. Dnes som sa dokonca počula, len tak samú seba, keď som si obúvala ponožky, zrazu som sa akosi psychicky začula, to sa mi nikdy predtým nestalo. Takže sa musím socializovať, aby som neskončila jako Tom Hanks v stroskotancoviJ
No a keď nebude veľa školy najdem si un petit boulot, teda malý džobík, lebo chcem chodiť do kina, zdá sa že Francúzi sú zameraní na postkoloniálnu a multikultúrnu tému v kinematografii. Ale zlé jazyky hovoria, ze francúzi sú trápni, co sa filmov tíka (hovorí to aj Judith: to zas pre tých co ma poznajú z pracovného prostredia). Potom vám poviem očami spontánnej kritiky jako to vlastne s tou FR produkciou a hodnotou FR filmov jeJ Každopádne produkujú toho viac jako my, len aby ste vedeli, nuž ale kto zas produkuje menej jako my? Keď to zistíte, dajte mi vedieťJ Nemôžem zasa všetko vedieť.
Ešte raz všetkým, čo sa so mnou tak pekne pred odchodom rozlúčili a priali mi všetko dobré ďakujem, hlavne za psychickú podporu a duchovné vodcovstvo, rodičom za to že ma finančne kryjú, Erazmu, že mi dal túto úžasnú príležitosť. Všetci ste pozvaní do Strasbourgu.
Pravdupovediac, mám jednu obavu…na jednej strane neviem, či to všetko čo chcem tu postíham, na druhej strane či budem mať tých päť mesiacov čo robiť… Uvidíme…všetko závisí od okolností. Dúfam, že toto prvé očarenie potrvá čo najdlhšie, lebo hneď jako som uspokojila primárne potreby: Nákup potravín a variča, pýtam sa čo vlastne budem robiť. A práve aj preto píšem takú dlhú kapitolu, lebo sa neviem celkom zaradiť do aktivít. Keď už som tu, tak vyčerpám všetky možnosti, ktoré budú v súlade s mojimi ašpiráciami. Doma by som nadávala na Nitru a tak. Nie nie, žiadna nostalgiaJ Pozdravujem a objímam všetkých známych Erazmákov, je dobré vedieť, že niekto je v rovnakej situáciiJ
Držte mi palce nech sa čo najskor socializujem. Inak čo sa tíka prístupu k mestu, teda prostrediu, vôbec nemám pocit nejakého fyzického cudzinecstva. Asi som svetákJ Nuž nech to tak zostne.
Zapamatajte si, dobrí kamaráti sa môžu nájsť hocikde vo svete, ale tí čo sú doma-sú najlepší.
Komentáre