Máya a Ja

Jacek sa ma stále pýta či som vydatá: Maš hazbnd?

Nemam.

Ani ja nie, odpovie na to. I šukaš sobie muža?

Jacek rozumie. Hovori: tak ked pride pride, ked nepride nepride.

Tak, odpovedám.

Jacek je gay, drobný podarený gay. Malý zázrak. V mekáči sa mu už nepáči, ale čo má robiť, potrebuje štyridsať tisíc evri na dom, ktorý bude stavať nad jazerom. Babka mu dala pozemok. Vidí to tak ešte na tri roky v Dubline.

Všade okolo sú samé páriky, čo prišli hľadať lepší život, pracovať alebo zarábať na dom.

A tak rozmýšľam, že prečo som tu ja. Povedala som si, že budem pracovať, až kým neprídem na to, čo chcem v živote robiť. Mám dosť času rozmýšľat keď umývam stoly a pozerám sa na hlavnú O´ Connell street pod oknom. A oproti tečie Liffey a jeden opitý Ír zhodí na zem všetko, čo pred sebou má na stole. Tak umývam a rozmýšľam. Ja mám stále veľa času... kým hádžem mäso na gril a hranolky do oleja... rozmýšľať.

Potom príde Jacek usmeje sa: Tu je moja girlfriend. Objíme ma a stále sa usmieva. Ako dieťa.

A potom sa pozrem okolo a opäť vidím všetkých in search of husband and wife a deti

Pojdem si pozrieť Wildove divadlo  v James Joyce centre. Hrajú: Je dôležité mať Filipa.

Mám rada Viktoriánskeho týpka s límcom kabáta vytiahnutým hore. Je to dandy. Aj na ulici ho sem tam vidím.

Jeho aforizmy sú jednoducho jedinečné. Vždy si v nich nájdem niečo. Dnes napríklad toto:

A tak možno snívam, keď hľadím dole na O´ Connell Street, ktorá je stále v pohybe. Utieram tácky a pozorujem mesto. V pohybe. Múry a sochy, rieku a blikanie barov. Asi snívam. Páči sa mi mesto. Tak ako sa mi páči les. A potom mi napadne, že sme tu iba na návšteve. Či je to už rýchle mesto, alebo moja rodná dedina. A vtedy snívam...