Ťažko sa mi počas splnu zaspáva. Na severe je obzvlášť silný. Nohy ma trošku bolia z jazdy naprieč celým Dublinom. Chcela by som spať. Bdiem. Celá ulica je osvietená mesiacom. V mojej izbe vládne neuveriteľný pokoj. Akoby sme si celý čas od života niečo pýtali. Samotu, pokoj, voľnosť, slobodu, spoločnosť. Akoby sme celý život o ne bojovali.
Keď zatvorím oči, a dýcham morský vzduch. A zrazu mi nie je zima. Lebo práve teraz slnko nezakrývajú mraky. Nič mi nechýba. Rob sa baví na mojom výraze večného romantika. Je vidieť že si vo svojom živly. A potom pijem čaj v kuchyni s jeho otcom a mamou. A stereotypy neexistujú. Existuje krajina, ktorá sa stáva mojim domovom.
Akoby sme si celý čas od života niečo pýtali. Mám lepšiu prácu, mám bicykel. Vďaka pár mladým ľuďom som sa prestala báť. Brať život smrteľne vážne.
Pozvala som Robbieho von. A potom som sa zľakla, že som urobila veľa krokov dopredu. Je to jeho Anglická šušlavosť a deckosť. Tvár dvadsaťročného dietaťa s rozumnými názormi, že mi nedovolí neotravovať. Ako uháňačka. A pritom sa nechávam viesť iba tým čo mi radia Magda a Héloise. Héloise dokonca vie aj nerátať s mužmi. Neočakávať. A predsa to bol on kto ma čakal dve hodiny kým skončím v práci. A potom sme šli na pivo. A predsa to bol on kto hovoril …
Je to len vek, keď si od života veľa pýtame? A čím je to, že niekedy aj dostávame.
Vlastne nechceme škodiť. Nechceme raniť. Iba ľúbiť, rozumieť, a byť slobodní.
---
poznámka pod čiarou: Rob je Ír, kamarát
Robbie je Londýnčan, a nechápem čo je medzi nami, pravdepodobne nič
Komentáre
:)
.
pridavam