Máya a Ja

Život je vlak. Nastúpiš do prvého vozňa a postupuješ ďalej. Vyberáš si vozeň, kupé, sedadlo, kráčaš, vyberáš. Skúšaš zakotviť niekde, aby si mal aspoň akú takú istotu. Bojíš sa, že prídeš na koniec vlaku a keď sa budeš chcieť vrátiť, všetko už bude obsadené.

Mne sa však stalo niečo iné. 

- - -

Pamätám si prvý vozeň. Stretla som tam jedného gentlemana. Vykľul sa z neho sukničkár a ožran. No posúďte. Ja to nepotrebujem. Choď si po svojich, chlapče. Nevieš si vážiť ženu? Ja to nejak prekusnem, aj to že som sa zadívala do tvojich magických očí. Bolí, ale iba trošku. Sloboda je krajšia.

- - -

Myslela som, že v ďalšom vozni bude lepšie. Aj bolo, ale dolapili ma myšlienky. Sú obdobia, kedy sa človek zmení tak, že sám nechce veriť, otrepe to s ním a všetko je preč. Pevné mury sa zmenia na domček z karát. Ba čo viac, karty zasypú i tých okolo. Zachráň sa kto môžeš. Zachráň aspoň seba, aj keby si niekoho z pod tých kariet vytiahol, nebude to už ten istý človek. Šťastná, že som utiekla myšlienkam, oprela som sa o dvere predošlého vozňa z vonku a utrela si pot z čela. Zvláštny pocit prázdna a slobody naraz. Radosť podrytá otáznikmi. Cez okno som mohla sledovať všetko, čo v objatí nik nevidí. Tú najkrajšiu krásu bytia. Tento pocit netrval dlho. Odporné sci-fi podvedomia. Začula som matkyn hlas: "Unikáš, ale ktovie čo ťa ešte dočká!" Sto čertov do mňa vošlo. Nie Nie. Nieeeeeee. Som na dobrej ceste. A je mi jedno, čo mi kto povie. Neveríte mi? Nechajte tak, ja idem.

- - -

V ďalšom vozni bola diskoška. Parádna párty. Extatatické rytmy, drinky, ľudia, dídžej. Stretla som tam ďalšieho típka, čo si vravel gentleman.  Súkal zo seba akési lichôtky, a ja mu na to: "A čo?" Pýta sa ma prečo ho odmietam. Hovorím, lebo som šialená. On na to, veď aj ja som.. Hovorím: "Vidím." Ale to, že je šialený ma predsa len priťahovalo. Bolo to tak parádne décalé. Chvíľami akoby vlak nešiel po svojej trati, ale úplne mimo. Ale potom som začula Radkin hlas. Volala ma, vraj vo vedľajšom vozni je to lepšie, a ja reku, dobre chlapče, tu máš moje číslo. Prešla som do vedľajšieho vozňa a časom ma prestalo baviť zdvíhať telefón. Radka si vtom vozni našla frajera. Nepočúvala, keď som na ňu volala: "haló, v tom ďalšom vozni je to lepšie." 

- - -

Prešla som preto do ďalšieho vagónu. Stretla som tam starého kamoša. S ním chodím na tie párty odvtedy. Tuší, že nemá nič žiadať. Výhodné.

- - -

Stretla som potom ešte pár gentlemanov, ktorým som rýchlo dala zbohom. Či to bolo dobré a či zlé? Neriešim, bolo to moje rozhodnutie.

- - -

Porovnanie variantov ukazuje, že básnik. často váhajúci medzi vyabstrahovanou "vyprahnutou" ideou a príťažlivosťou fyzických foriem života, kurióznym spôsobom koriguje svoj metafyzický idealizmus estetickým senzualizmom. Porovnanie variantov ukazuje, že básnik. často váhajúci ....  Toto hádam nemyslia vážne. Čítam piatykrát: Porovnanie variantov ukazuje, že básnik často váhajúci medzi ... nesnažím sa to prekladať do francúzštiny. Preskakujem pasáž. Koľkokrát sa jeden spýta: "Čo tu vlastne robím?"  A vôbec, čo vlastne robím v tomto vozni? Niektoré veci treba jednoducho preskočiť.

 - - -

Ďalší vagón bol prvá trieda. Fičala im tam telka. Kassowitzov Hnev. Delikátna reprodukcia násilia, realita estetizovaná aj vďaka takýmto scénam:

 Život je vlak. Nastúpiš do prvého vozňa a postupuješ ďalej. Vyberáš si vozeň, kupé, sedadlo, kráčaš, vyberáš. Skúšaš zakotviť niekde, aby si mal aspoň akú takú istotu. Bojíš sa, že prídeš na koniec vlaku a keď sa budeš chcieť vrátiť, všetko už bude obsadené.

Mne sa však stalo niečo iné. 

Našla som sa na konci vlaku.

Bolo mi trápne vracať sa späť. Môžeš oľutovať, ale nikdy nie na toľko že by si nebola v konečnom dôsledku pyšná na cestu, ktorú si prekonala. A tak som sa ocitla zoči-voči poslednej stene vlaku. Ten môj vlak, to je taký ten retro-vláčik, a tak si v ňom pokojne môžete vyjsť von. Aj som vyšla von na jeho poslednú nápravu. Bolo prázdno. V romantických filmoch by tam stál skutočný gentleman, alebo aspoň Oscar Wilde, ale v mojom filme bolo prázdno. Iba koľajnice, hmla a hukot kolies. Zapálila som si. Čerstvý vzduch a uvoľňujúca cigareta, dve veci na ktoré tak často zabúdame (lol).

- - -

Pozerám sa na ňu z boku. Fajčí, usmieva sa, hánkami si negramotne strapatí vlasy. Pritom pozerá do prázdna. Z ničoho nič prelieza zábrany, jednou rukou prikladá cigaretu k ústam, druhou rukou sa drží železnej bráničky, vlak brzdí. Nasledujúca zastávka: Wasteland. Skáče ešte pred tým ako vlak úplne zastaví. Mizne v hmle. Vlak naberie cestujúcich, rozfúka dym a uteká uteká... Sledujem dve odpudzujúce sa sily  a pritom ide len o dva rozmery ľudského bytia.