V Írsku je toľko duchov, že jednému naskakujú zimomriavky. Tu je Halloween naozaj Halloweenom. Tu sú staré opustené domy, kde naozaj straší, a ja tomu radšej verím, teda verím čo ľudia rozprávajú. Storočia vojen, zabíjanie, pohanstvo, bosorky, sekty, satanimus sa zrodil práve tu.
Na Grafton Street to muselo vyzerať ako na jednom veľkom strašidelnom karnevale. Ruska - kolegyňa ma na záchode naľakala svojim gotickým lookom. Ako vyzerám? Spýtala sa a našpúlila načierno namaľované pery. Wau.
A to nie je všetko. Pokračovala. Aha, vytiahla gitaru. Zahrala niečo od Marlyna Mansona, vraj sa to ešte len učí. Páčila sa mi. Aj som jej to povedala. Mala štýl.
Budeš hrať na Grafton street? spýtala som sa.
Temple Bar. Povedala hrdo.
Ja idem na párty, pochválila som sa.
Ja na párty nechodím, pokračovala rovnakým hrdým tónom.
Tak som dozametala, polepila úbohý mejkap, vybehla z roboty na električku a smerovala do lesov južného Dublina.. Íri sa v pití nezaprú. Pália veľké vatry za pomoci benzínu. Keď sa ich pýtam prečo to robia, nevedia udať dôvod. Je to jednoducho zvyk. Ohňostroje som za oknami počula asi od začiatku týždňa. Sviatok je predovšetkým pohanský, v tento deň sa robili asi najväčšie satanistické akcie v krajine. História je bohatá a mne sa v tom akosi rýpať nechce. Tancujeme. Prší.
I hate this weather. Prihovorí sa mi chudý drobný Ír v čiernom. You are Irish, should be used to this kind of weather. No, I am not, I want it to be sunny. Veľký úsmev.
Tancovali sme v hmle a daždi pod ružovou oblohou. Majitelia majú staroveký pozemok s nejakým tým kašieľom, v ktorom vraj naozaj straší.
Z dažďa sa predomnou zrazu vynorila EjmiWajnhaus v staršom vydaní.
Nobody ´s dancing here! Skríkla. They find it too cold in here. Povedala som.
Bola to majiteľova mamina. Rozprávala o súsenostiach s duchmi.
Všetci boli milí. Bola to partia otvorených ľudí dobrého srdca. Trošku iní ako my, ale opäť to pre mňa boli chvíle stavania mostov medzi kultúrami.
Hovorili sme aj o práci. O práci hovorím v poslednej dobe často. Veľké ryby nám naozaj dali pocítiť krízu, myslím. Cítim to. A tak si hovorím s ďalšími Magistrami a Graduates a inými kvalifikovanými ludmi, že práca je len práca, a dnes už nezáleží na tom čo robiť chceme, ale že robiť musíme. Hocičo.
A sme tam, kam nás veľké ryby chceli dostať. Vytvoriť dojem, že nezmôžeme nič, a že iba oni nás z tej krízy vytiahnu. A tak to pôjde s vírusmi a chrípkami a nedostatkom a zabíjaním...
Ako hovrí Števo, jediné čo životu dáva zmysel je úsmev a láska. A ja si želám, aby sme to všetci chápali zo dňa na deň lepšie.
Komentáre