Máya a Ja

Marcin bol smutný, nahnevaný. Nevie dobre po anglicky, nikto ho preto v práci neberie navedomie. Je len číslom. Päťsto eur za dva týždne práce? Musela sa stať chyba. Päťsto eur na uživenie rodiny? Na šetrenie na dom? V Írsku? Nachádzame sa v krajine ktorá kedysi rástla. Ako rýchlo vzrástla, tak rýchlo aj padá. Ako vlna metie nás v kapitalistickom kolotoči. Vydrž, vraví Marcinovi manželka. Treba na dom šetriť. Som číslo styridsať. V autobuse rozmýšľam, kam by som opäť utiekla. Žilina? Sú tam kopce... postavím si drevenicu za mestom, nájdem si prácu ako učiteľka? Strasie ma hrôza a strach. Alebo do Považskej za Peťou? Otvoríme si jazykovku. Opäť ma strasie. Na sever? Na juh? Anastacia je scientologička, preto nemá ani na autobus, hoci si popri práci zarába s gitarou na ulici v Temple Bare. Aj keď bez peňazí, ktoré dáva tejto podozrivej cirkvi, prežije za každých okolností.

Páčia sa mi večerné nedeľné omše v Blessed Sacrament Chapel. Nepáčia sa mi manažéri. Nikdy neštudovali a majú pocit, a preto si vkuse musia niečo dokazovať. Nepáči sa mi stav vecí. Nič sa nemení, hlúpi sú pri moci a osvietení musia držať hubu, ako napísal Chris McCandless. Páčia sa mi oranžovovlasí Íri, to je asi jeden z tých silnejších dôvodov, prečo sa mi nechce odísť. Ale už je to raz tak, keď som hľadala kľúč, našla som tic tac (znamená to že je jedno čo hľadáš, aj tak nájdeš iné). Dnes sa nám v práci odpálil nejaký junkie. Chris, jeden z tých nadradených v tejto hostilnej kastovanej spoločnosti, povedal, že nech to neberiem ako tragédiu, o jedno zlo na svete je menej. Možno to má už teraz za sebou. Nemyslím si, že smrťou sa život končí. Verím v prechod duše do iného stavu. Myslím, že akosi prirodzene verím vo večnosť. Verím vo večný spánok tela. V oddych, ktorý si budeme raz veľmi priať. Ak by nebola večnosť, tak by to bolo pekne o ničom na tomto svete.

Je zvláštne ako hlúposť národov rastie, čím viac na západ človek ide.