Máya a Ja

Môj blog po návrate zo zahraničia funguje stále menej a menej ako cestovateľský denník. Stala sa z neho terapia. Osobne si myslím, že obsahovo upadá, takto som si to vôbec nepredstavovala, ale naopak keď sa podarí, tak sem tam niekto poradí pri nahliadnutí do tohto môjho sveta, preto aj teraz v ďalší môj bdelý nepokojný večer dovolím si otázku: Cítite sa niekedy navyše?

Neviem, čo dodať, ako sa pýtať ďalej, ako viac priblížiť situáciu, keď sa jeden cíti navyše a zbytočne. Všetci sú tak ďaleko... viem jedno.. neobsedím na mieste, stále všetkých otravujem, vymýšľam, organizujem, plánujem, volám a čakám... s Erazmákmi to bolo iné, zvykla som si na iný život, na lepší. Život v meste, kde máte pocit, že sa okolo Vás niečo deje, že niekam patríte. Samozrejme aj tam som sa sama túlala lesom, ale tie chvýľky samoty neboli až také časté. Niekto nedávno spomenul, že nik dnes na nič nemá čas. Je to tak, všetci majú čas na sekundovú odpoveď nemôžem... Kedy tu konečne bude niekto tak šialený ako ja? Alebo kedy sa z toho šialenstva vyliečim? Asi nemám dosť dobre otvorené oči... Asi sa však na veci nepozerám zo správneho uhla pohľadu.

Čo mi je, že stále nie som spokojná na mieste kde sa nachádzam. Cítim strašný nepokoj. Dnes keď  zatvorím oči, budem snívať, že cestujem ďaleko ďalekoooo ...

Tak ako cítite sa aj vy niekedy navyše? Ak áno, podeľte sa o to tu a teraz.