Andrea má svoj blog. Píše poviedky. Písanie je zvláštnou metódou sebavyjadreania. Niekedy vám po rozume chodí viacero dejov naraz. Nedajú vám spať. Prevaľujete sa z boku na bok a vaši hrdinovia sa pýtajú na papier. Vyberáte, ktorý by bol ten najlepší dej, s najpútavejšími dôsledkami, avšak i taký, ktorý sa dá jednoducho ukončiť, keď je myšlienka vyčerpaná. V móde je minimalizmus a fragmentálnosť, ktorá udržuje čitateľa v pozore.
Andrea ležala na bruchu a hrýzla si nechty, striedavo si nedbalo strapatila vlasy alebo prechádzala prstami po zemi, kým sa jej myšlienky plnili inšpiráciou na nový článok. Odpočinok si nedopriala. Po pár minutách ponárania sa do sveta vlastnej fantázie z hrkotom vstala, pohybom zhodila knihu z nočného stolíka, zabalila sa do prikrývky a v šere nedeľného večera písala.
Niektoré rodiny nikdy necestovali. Nemyslím, že peniaze ovplyvňujú naše možnosti. Skôr je to o spoločnej ceste dvoch milujúcich sa ľudí, o prioritách. Pamätám si, ako sme cestovali, keď som bola dieťa. Myslím, že niekedy naši ani nemali peniaze. Ale nepovedali nám to. Prišli sme na stanicu, a matka oznámila, že vlak už odišiel. Tak sme šli pešo. Otec ma zobral ma koňa a spievali sme si. Bolo to krásne. Niekedy rozmýšľam, prečo už niekoľko rokov máme iba spomienky? Starneme? Je rad na nás, aby sme vytvorili takúto krásu pre ďalšiu generáciu? Kedy je čas odísť? Niekedy si myslím, že ten čas o sebe vedieť nedá, sledujem starších súrodencov ako si budujú rodiny. Všetko mi to príde cudzie. Ľudia prichádzajú, zastavia sa, no nezostanú dlho. Stále sa pýtam, kde je chyba, že nedokážem riadiť ten malý vesmír okolo mňa...
Myslím, že Andrea ho nedopísala a na blogu sa neobjavil. Rozplakala sa a nevedela pokračovať dalej. Akoby bolo všetko zbytočné. Zamotávala sa v sebe, jej hrdinovia slovo nedostali, prestávala ich počuť a necítila ich trápenie. Všetko mizlo vo výlevke zranenej duše.
Ja som si povedala, že o ňej napíšem, a že jej pošlem aspoň to, čoho je dnes najviac:
Komentáre
.
tie kurziva ma dostali
Majka,
naši necestovali