Máte tresku? otvorila som dvere do obchodu. Matka vykríkla: Írčanka je tu!! Také zvláštne vzrušenie cítim, keď prichádzam domov. Očistená cestou. Prichádzať domov a odchádzať je ako žiť na hranici. V neustálej zmene. Je to ako kráčať po lane. V letovej výške balansovať. Nepatriť ani jednej zemi. Nezapúšťať korene. Len s malou rezervou na účte, zabúdať pin, neustále, nevlastniť. Sloboda. A vtedy s dejú zázraky. Videné zvnútra.
- - -
Zazvonili sme asi pri tridsiatych dverách. Otvoril muž, Írka spustila svoju pesničku: Dnes všetkým dievčatám v okolí darujeme veľa mejkapu. Máte v dome nejaké dievčatá? Muž sa na nás nemo pozrel. I am deaf. zašepkal a ukázal na uši. Írka zmraštila tvár. Nevedela ako sa zachovať. Otočila sa a odkráčala k susedným dverám.
Prihovoril sa mi ryšavý predavač kníh. A ja že či mu tam nie je zima. A on že je ale nevadí. A ja že čo mi odporučí z kníh, čo predáva. A on, že ak som otvorená čomukoľvek tak buď Nica Cavea alebo Jacka Karouacka. A potom, že čo tak Twilight. A ja že nieeeee. Že čo som. Tak sa na mňa veselo zadíval a povedal: To si zaslúži objatie. Come oooon. That deserves a hug. A tak ma na hlavnom námestí v Temple Bare objal predavač kníh, za to že som nevidela ani nečítala Twilight.
Kráčali sme asi desiati, nad útesmi v Greystones. Vyliezli sme na kopec, more pod nami bolo nekonečné a niekoľko sekúnd nikto nič nevravel.
Írska hudba a tanec je dedičstvom keltskej spirituality. Spirituality, ktorá neopovrhuje telom, nezatraťuje ho, nerobí z neho pôvodcu hriechu. Práve naopak. Telo a duša jedno sú. Ako duša je hudbou a telo je tancom.
Len čo som prekročila príletovú bránu, museli ma nahnevať autobusy. To keď už nemajú ani na autobusovú zastávku.... A vôbec, vždy keď prídem domov a opýtam sa niekoho na informáciách alebo v obchode niečo, zamračia sa na mňa tak škaredo a odpovedajú mi s takou nechuťou, že mám chuť stopnúť Ryanair a odletieť naspäť. Ešte že som začula svoje srdce biť túžbou uvidieť rodinu a priateľov. Len škoda že keď cesty volajú, nastúpiť môže len jeden. Tulák. Také sú jeho Rambling days.
A jedinou uspokojivou odpoveďou je cesta.
Komentáre
To poznám Maya
...zamracia sa na mna tak skaredo...
a tak rada by som sa rozdala :-
radosť a láska
a každý čo má cit, by chcel niečo zmeniť
ale musí najskôr hľadať vo svete
aby mohol zveľadovať poklady doma
how many roads must the man walk down....before you call him a MAN?