Dnes som to už nevydržala... sedieť doma a blázniť. Každý má čosi.. len čas a peniaze nie. Ja mám aj čas aj peniaze, Pánboh zachovaj, a nechcem pracovať, rovnako ani doma sedieť atď.
Akosi sa vo mne všetko to zúfalstvo, ktoré už druhý týždeň po návrate z Erazmu pretrváva, vyhrotilo do malého úletu, ktorý som už dávno potrebovala.
Pokec.. plný detí, úchylov, atď. Napísala som len jednu otázku: "Kto sa ide bicyklovať na jazero?" ...bolo mi jedno kto. Ozval sa jeden, a ja som neriešila kto je to, čo je to... Stretnutie bolo dohodnuté v meste o hodinu a pol na to, čo sme si napísali.
Dnes som sa prvýkrát toto leto kúpala.
Toto je to jazero, aj keď len z netu stiahnuté.
Smiala som sa až mi bránicu trhalo, proste som chvýľu cítila leto. Malá cyklotúra k jazeru mi tak dobila energiu ako nikdy. Večer som bola na kinematografe, film bol málo atraktívny, bohužiaľ, taký letno neletný, skôr do obývačky na decembrový večer... ale cez to všetko dnešný deň bol COOL. Domov, kedže nie som z mesta, nás viezol segrin frajer, dobre, je mladšia, a frajera jej nikto neschvaľuje, ale predsa má taký frajer nejaké výhody. Aspoň si ja nikoho hľadať nemusím (BLINK).
Ako mi je dobre. Keď som sa z jazera vracala domov, ulice sa kúpali v oranžových lúčoch, a ja som sa v pocitoch nachvýľu vrátila do detstva, keď sme počas maminej dovolenky boli celý deň na kúpku a počas večerného návratu bicyklom som ešte stále mala pocit, že plávam. Akási neprekonateľná ľahkosť.. žeby ľahkosť bytia?
Tak dlho tej prirodzenej ľahkosti nebolo. A dnes tu bola, taká jednoduchá a pritom tak nadlho odcudzená mi bola.
Večer po filme som zahlásila, že pozajtra idem trampovať... "Kto sa pridá?" A neakceptujem už žiadne výhovorky, ide sa a hotovo.
Komentáre