Máya a Ja

Píše mi jeden, druhý, aj tretí, niekedy aj štvrtý. Jeden, že majú štátny sviatok a že bude párty, druhý že je chorý z včerajšieho večera, tretí že si vychutnáva Tatranský čaj čo som mu kúpila. Píše veľmi nezrozumitelne a obviňuje ma že som si niečo dala. Pýtam sa či zasa húli. Uhádla som. Je to z neho cítiť aj cez ten internetový kábel. Štvrtý píše, že v Nemecku majú Unikum za super cenu.

Mojou úlohou je počúvať. Zvykla som si natoľko že o sebe už dokonca nerada hovorím, a možno preto si to kompenzujem na blogu. Dokonca vždy keď o sebe začnem hovoriť mám pocit, že preháňam. Tak nehovorím. Počúvam. Chcela by som niečo povedať, niečo dôležité. Ale keď ja mám v hlave iba hlúposti. Preto nerada hovorím o sebe. Stala som sa ich matkou, možno babkou, čo všetko vypočuje a poradí.

A tak rozmýšľam, že nechcem ani Francúza, ani polofrancúza, ani Mexičana, ani Litvánca, a ani... A ešte rozmýšľam, že som asi dobrá mrcha. Ale čo sa už môže stať z ´dvadsaťdvaročnej babky´? S Katkou sme sa zhodli, že keď nájdeš poriadneho Slováka, tak si vyhrala. Lebo Slováci nie sú svine, len sa na ne nesmú hrať.

Paťa vraví, že na pokec chodia iba takí, čo im niečo chýba. Na pokec nechodím, lebo nechcem aby mi niečo chýbalo. Monsieur Lefévre nám rozrpával o libidinóznych ženách. To sú také, čo sa chlapom vtierajú, sú sly/izké a lepkavé. Strašne sa bojím že sa zo mňa taká stane. Preto radšej staviam múry. Nemám totiž správny odhad.

A čo som to vlastne chcela? No, že nemám nos na chlapov.