Nariekalo. Nevedelo čo má robiť. Sedelo na vysokej barovej stoličke a plakalo. Malo sotva tri roky. Veľké modré oči malo uslezené, a bradu pokrytú slinami. Otec sedel vedľa v heroínovej póze. Privreté oči, jedna ruka v tácke, druhá ruka držala zmrzlinu. Dieťa na neho nešťastne hladelo. Nevedelo viac, iba plakať. Zimomriavky mi chodili po rukách. Sledovala som dieťa, čakala že niečo preruší túto absurdnú situáciu. Dlho sa nič nedialo. Nepomohlo ani dohováranie esbéeskara. Tatko malého chlapca bol značne odpálený. Dieťa zmĺklo, keď až keď po niekoľkých napomenutiach esbéeskara "rodič" otvoril oči. Dieťaťu podal sendvič. Obaja pomaly bez slov hrýzli. Sendviče sa im rozpadávali v rukách. Zmrzlina sa topila.
Chcelo sa mi plakať. Pri pomyslení, že toto tvorí päťdesiat percent populácie Dublinu. Že matky opité kričia na svoje deti aby držali hubu, že ich bolí hlava. Že trinásťročné deti nám zaspávajú pri dverách v heroínovej póze.
Ako sa dieťa dokáže vysporiadať s takýmto osudom? Ako môže rásť, keď jediné čo dostane je ignorácia zo strany opitých rodičov? A sociálka. A kolobeh šestnásťročných matiek. A bezcielnosť večerných nehostinných ulíc. A biznis. Heroín. Prázdny pohľad v očiach mladých ľudí, ktorí nemajú cieľe, ideály. Nemajú obzory a nepoznajú limity.
Komentáre
Maja
Máya a ja
a správajú sa tak
ale sú aj vínimky, na to pozor.
No hlúposť národa dokáže narobiť veľkú galibu.
škoda
hmm, zdá sa, že svet sa zbláznil
urobilo to na mna dojem.
fuha,