A tak som kráčala. Opäť. Je tu taká zima, že keď sa ráno zobudím mám pocit, že mi v noci omrzli prsty. Topánky mám premočené z vody, ktorá sa na túto zem leje už dva dni a dve noci. Ulice boli vysvietené vianočnými svetlami, vianočné stomčeky sa mi javili ako reminiscencie niečoho z minulého života. Niečo čo som zažila ale do čoho už nebolo návratu. Čajky nad riekou dávali tomuto miestu ešte divokejšie kontúry. Na ružovej oblohe akoby sa nechali zmietať vetrom a dažďom. V hlave mi opäť zneli matkyne otázky. Vraj niekoho syna kamarát.... si za rok v Írsku zarobil na dom. Tak veľmi mi tieto veci prišli ako tlak na moju úbohú existenciu. Keď nemáte peniaze ani aby ste poriadne vykúrili dom.
Zašla som do Seomra Spraoi. V preklade to v írskom jazyku značí Izbu radosti. Je to ten tzv. hippie bar, o ktorom som už párkrát písala. Ide o nezávislé kultúrne centrum. Vždy v stredu vám tu za symbolický dar ponúknu trojchodovú vegánsku večeru.
Sem tam sa podarí aj aký taký koncert a dnes to bol country a folk v podaní očarujúcej austrálskej dvojice Van Walker & Liz Stringer.
Tu je krátka ukážka ucho lahodiacemu hlasu Liz Stringer:
Tulácke rytmy a texty týchto dvoch ma inšpirovali, hoci neviem presne k čomu. Trocha umenia vie človeku spríjemniť deň.
V Seomra Spraoi sa utvrdzujem v tom, že obchody sú pre olygarchov, že nepotrebujem vlastne nič okrem čo to pofajčiť a popiť, že by mi vlastne stačila drevenica v lese a že nejak už len bude. Že globalizácia je zlá, že všetko čo potrebujeme je vlastný mikrosvet s pár mierumilovnými ľudmi, hudbou, prírodou, umením, zmysluplnou prácou a láskou.
Preto sa tam rada vraciam
Komentáre
.
rusaločka:)