Mám rada, keď sa tlmené zvuky Lennyho Kravitza opierajú o pohár hnedého likéru s vodkou. Mám rada ako sa doň ponárajú a hrajú hru so svetlom. Mám rada to miesto, kde vlastne nie som, alebo som nepoznaná. Ulice uslintané od hlupákov sa čistia v oranžových lampách a z parkov voní olong. Povieš mi ako sa ti darí, že vieš kam smeruješ a že si šťastná. Nevravím, že nie som šťastná, keby som však apoň vedela, kam idem. A čo vlastne chcem. Neviem to. Nebola si tu, keď som ťa potrebovala, na také veci sa ale hnevať nedá. Povieš mi, že sa nezamýšľaš nad tým koľko má kto času vymeraného na tomto svete. Skúšam nemyslieť neskoro večer, ale dnes to na mňa opäť prišlo. Rozýšľam. Povieš mi že chápeš, že človek sa mení. Páči sa mi ako to berieš, s nikým nerátaš a si v pohode. A možno tuším, čo chcem, iba sa bojím. Bojím sa načiahnuť. Vravím, že možno v budúcom živote. A pritom tuším, že buď teraz alebo nikdy. Ako môže byť niekto tak strašne stratený. Krútim hlavou, niekedy sa smejem sama na sebe, ale vy to nevidíte. Smejem sa. Niekedy sa modlím. Daj mi znamenie. No zatiaľ sa iba hrám, s pohárom hnedého likéru a tlmeným svetlom v ňom. Stratila som ju alebo sa mi iba skrýva?
Komentáre