V Dubline práve prebieha Jameson International Film Festival, kde možno zhliadnuť to najlepšie z európskeho i svetového filmu za posledný rok. Dostaneme sa ako aj k mietnej tvorbe, tak aj k českému, ruskému, izraelskému, švédskemu, francúzskemu, juhokórejskému ... filmu. Premieta sa i Nestyda, ale aj Líštičky z írsko-česko-slovenskej produkcie. Pre mňa tento festival predstavoval možnosť zhliadnuť čosi z írskej kinematografie. Film One Hundred Mornings mi priniesol želanú informáciu. Kvalitné európske kino.
Príbeh nám ponúka portrét štyroch ľudí vsadených do klímy postapokalyptického sveta. Všetko sa odohráva v idylickom prostredí Wicklow mountains, pár desiatok kilometrov na juh od Dublina. Dej však nie je až natoľko idylický. Prekvapivo pripomína paralelné tohtoročné filmové dielo The Road. Ako to, že starý hippík vo Wicklov povie presne tú istú vetu akú povie starec, ktorého stretnú protagonisti The Road na ceste? Vedel som že to raz príde. Tak ako aj vo filme The Road, nevieme čo predchádzalo danému stavu vecí, ako sa odohral rozpad spoločnosti takej akú ju poznáme teraz, prečo nejde elektrina, nie sú zásoby jedla, svet sa zmenil na bojové pole, kde každému ide o prežitie aj za cenu zabíjania svojho blížneho. Režisér a sneárista filmu One hundred mornings, Conor Horgan, však dnes po filme prezradil, že film The Road videl iba pred dvoma týždňami a sám bol prekvapený tematickou podobnosťou týchto dvoch diel.
A predsa film One Hundred Mornings ponúka aj niečo iné. Nie je až tak minimalistický ako The Road. Nie je až taký ničomný a sivý, čo sa výpravy týka. Neoberá nás o nádej. Naopak, tvár sveta sa nemení. Divák má možnosť zhliadnuť všetku prírodnú krásu Wicklowa. Lyrické scény sú také akurát, ani nič nasilu, ani nič navyše. Film nechce byť univerzálny, nechce riešiť osud planéty. Ako sám režisér povedal, ešte pred prezentáciou scenára si myslel, že ak peniaze na film nezíska, tak z toho bude aspoň dobrá divadelná hra. A o to ide, o psychologické portréty hlavných hrdinov. So všetkou pravdepodobnosťou máme do činenia s mestským človekom, ktorý sa pred post apokalypticku krízou uchýli do hôr. Stretáme odborníka na masmédiá, v podaní Ciarana McMenamina, jeho manželku hudobnú virtuózku, a ďalší moderný pár. Máme možnosť sledovať, čo s človekom urobí život bez vody, elektrickej energie a obchodov. Život sa zmení na čakanie, že raz nás možno opäť zapoja. Hrdinov čaká dlhé prehodnocovanie, boj rozumu s prázdnym žalúdkom, komunikácia so sebou samým.
Režisér dostal i otázku, čo írskeho si tento film nesie. Na to odpovedal, že zámerom nebolo urobiť írsky film, ale dobrý film. Pre mňa bola táto otázka bezpredmetná, pretože som dostala kvalitnú dávku európskeho filmu s malým odtienkom írskej identity. Pre mňa nadmieru dostatočné.
- - -
Osobne tento žáner fimu môžem. Rada sledujem vývoj umenia a filozofie v prostedí ekonomickej krízy. Formujeme totiž nové otázky o povahe človeka dnes a o tom ako to asi ovplyvní jeho osud. Tiež romýšľam ako sa dostať k udržateľnému rozvoju, pôvodnému životu, aby ma raz apokalypsa nezruinovala ako vysokocivilizovanú bytosť, ktorá keď príde o boiler a automatickú práčku, zomrie. Film vo mne tieto otázky len prehĺbil. Hádam nemusíme byť prefetovanými hippíkmi, aby sme dokázali udržať život v súlade s prírodou. Hádam ešte je čas naučiť sa žiť. Lebo to čo denne žijeme, mikrovlnky, drogy, populárna hudba, farba na vlasy, tenisky Nike, internet, make up, je len dobre známym vákuovým balením, ktoré odtrháva naše cítenie a vnímanie od skutočného žitia.
Komentáre
Hodnotné myšlienky