Máya a Ja

Pracujem v škole. Opäť. Zdá sa že pracovať je lepšie, keď jeden už neštuduje. Keď padnú legislatívne okovy titulu. Asi tak. Nie som až taká nervózna ako počas školy, súdim to podľa toho, že mi narástli nechty. Od maturity som ich také nemala. Motiváciou mi je pomoc kamoške, aby mohla napísať bakalárku. A o mesiac končí školský rok. Vau, ako rýchlo

A robím to aj preto, aby som nadobudla opäť nejaký každodenný rytmus, aby som si pamätala názvy dní a mesiacov, i rokov. A preto aby som nelietala v sureálne a prestala skákať do prázdneho priestoru. Učím. Poslala som si aj žiadosť do Číny a Kórei, len tak aby sa popoludnie na dedine niečim vyznačovalo, ani nie preto, že by som verila, že by sa to mohlo podariť.

Pätnásť minút som sa hrabala v antíku a k pokladni prišla s kôpkou kníh, ktoré mali jednu podozrivú vec spoločnú: slovo tulák v názve.

Zaujali ma cestopisy, a ani nie pre to, že by som všetko chcela precestovať, ale preto že hrdinovia sú obyčajní rojkovia a romantici. Rozmýšľam, kedy to prejde, kedy zistím, že deravé vrecká mi nedajú skutočnú nezávislosť v tomto svete, v tomto dome, na tejto dedine.

Pozrela som si film Etre et Avoir - Byť a Mať. Lebo ma mátala tá otázka Byť ...?

...228 obetí... Dnes sa cítim byť. A vskutku myslím, že pravda sa mi dokolečka a dokola skrýva. Nepokoj hasím bytím a čítaním.

Autor knihy píše: "Musíte mať oči otvorené a hľadať cestičky k ľuďom... zistiť ako zmýšľajú, čo si vážia, čím opovrhujú... spája nás rovnaký údel... " Naučil sa to vraj kým ako študent hral hru zvanú dingo. Hodíte zápalku a kam padne sírový hrot tam sa vydáte.

Raz v živote by som chcela byť aj tým, kto príjma tulákov, nie len tým čo sa túla:)