Dennis Hollingsworth - ... other point of view
Len tak medzi nami a bez akejkoľvek ľútosti, troška filozofie, a troška otvorenosti. A nie preto, aby ma niekto ľutoval, ale len pre to aby som si povedala čo chcem a nepočúvala žiaden názor....lebo na to ani nemám náladu...a čo keď človek otupieva samotou? Budem veriť, že neotupievam, len práve nemám náladu s nikým rozprávať, nikoho vidieť...najlepšie je zaťažiť s takými vecami blog, nie ľudí, ktorí majú aj tak toho dosť..
Ale toto bude niečo pre tých, čo sa ma vypytujú, že ako škola.... Nuž počúvajte...
Viete koľko nespočetnekrát som sa v duchu sama seba pýtala: "Čo tu vlastne robím? " Ono to príde tak spontánne počas hodín, hlavne počas úvodu do tlmočenia... Ako napríklad keď sedíte v tej tlmočníckej kabínke a preložíte dve slová ... a zrazu zistíte, že už neviete ani po slovensky... a potom to už ide, ani po Anglicky, tobôž už nie po Francúzsky, a v tej práznej hlave cítite len nejasné ozveny: .... "negavariu....nepanemaju....neznaju....chaču guliat domov"
Je to ako keby ste sa stáli nad prasklinou, jednou nohou ste v minulosti - jeden koniec praskliny, a druhou vo Francúzsku, alebo v Strasbourgu - druhý koniec praskliny. A nie je to, že: "poďme chľastať, a žúrka, a čo po škole, a mám profesorov na háku...." nie nie nie. A nie je to ani: "...utekajme do študovne, kedy ide najbližší bus domov, požičiate mi to ofotiť?" Ani ani. Len tam nad tou prasklinou tak stojíte, pokukujete po veciach, ktoré vám okolo nosa preletia, sem-tam po nich chňapnete, ako také pierko, nachvýľu ich zovriete v dlani a znova pustíte.
A myšlienky .... húfy myšlienok.... Viete, že nikdy nezistíte, aký je váš jazyk exotický, kým nie ste v triede kde sa pracuje s desiatimi jazykmi? Viete, že keď ste v inej krajine, vidíte tú svoju ako tú na východ...alebo na západ.... A keď ste s toľkými národmi, meno vašej krajiny dostane trochu iný - zvláštnejší zvuk ako doma? Je to tak, nespočetne veľakrát som sa sama seba spýtala: "Prečo tu som" a odpovede, že niečo sa naučiť, a oddýchnuť si a získať skúsenosť a ... neboli dostatočne uspokojivé v porovnaní s pocitmi, ktoré som niekedy v škole i mimo nej mala. Natíska sa otázka: "Stojí to vôbec za to?"
Bola by som nevďačná, keby som povedala, že nestojí. Ale musím pripomenúť, že nič nie je dokonalé. A človek nikdy nebude spokojný a okrem iného, že je to Becketova obľúbená téma, je to aj náš údel, a aby sme neostali bez nádeje...a porazili aj Becketovského hrdinu, skúsme nájsť aj v tejto adverzite pozitívum... nech sa táto nespokojnosť stane aj naším pohonom do budúcna.
Veď ako by sme vedeli, že nič nevieme, keby sme neboli hodení do riek vedomostí. Akoby sme sa našli, keby sme sa najskôr nestratili? Ako by sme vedeli, čo chceme robiť, ak by sme najskôr nespoznali to, čo robiť nechceme? A ako by sme sa spoznali, keby sme neboli tam, kde nič nepoznáme. Lebo viete, keď sme na mieste, kde všetko poznáme, to miesto sa stane naším stereotypom, a zostávame v myšlienke, že už nie je nič, čo by sa dalo spoznať. A často zabúdame, že je jedna dôležitá vec, ktorú ešte nepoznáme, a tou sme my sami.
Kim Parker - Garden of Hope
Komentáre
to je dobre