Máya a Ja

"Prežila som vojnu, prežijem aj ekonomickú krízu."

Všetci sme v tej istej rieke, hovoria mi.

Po desiatich rokoch prišla opäť do Európy. Zažiť multikultúru, zamilovať si plodnú chuť starého kontinentu. Prišla tiež za otcom. Ten, doma, v Chorvátskej dedine zničenej vojnou, už piaty rok opravuje dom. Rodina bola rozfúknutá do sveta. Niektorí do Francúzska, niektorí do Austrálie, iní...

Vedi zažila vojnu. Vtedy sa musela opäť narodiť. V novej krajine, bez histórie, bez identity, bez priateľov. Všetko sa začalo namotávať akoby od začiatku. A nebol to lepší život.

V Strasbourgu stretáva svojich bratrancov. Nerozumejú si, oni hovoria Francúzsky, ona Anglicky a Chorvátsky. Aký je to pocit, objaviť rodinu po pätnástich rokoch na opačnom konci sveta? Kráčame do požičovne. Baby idú na cestu okolo Francúzska, potrebujú auto. S Vedinymi bratrancami sa nebavím, nerozumiem Marseillskému prízvuku. Mrzí ma to.

Všetci sme v tej istej rieke. Na čom záleži? Na tom, že sa v živote dejú zlé veci, ktoré človeka odzbrojujú, inokedy ozbrojujú? Na tom čo bolo, čo bude?

Myslím... Záleži len na tom, ako sa k sebe správame.