Máya a Ja

Vietor pohýbal kovovou vážkou na záclone. Vstúpil do domu, prechádzal nezávisle od sĺz, vzlykov, šepotu, búchania, tichého rúhania sa

Ako keď je v jednom slovenskom filme príliš veľa klišé. A na konci príde perlička, ktorá vás presvedčí, že to nebolo naozaj až také zlé.

Dnes večer tu už bolo všetko, možno až natoľko, že som zhasla svetlá a v kúte kresla sledovala pasáž vetra domom. Z jedného konca na druhý, kúpeľňou do izby. Prechádzal sa nezávisle od našich činov

Keď sa veľa veľa smejeme, Magda povie: Bude plač! A pripomenie mi akýsi pocit z dectva. Vtedy keď to povie, skúšam sa prestať smiať, nechcem plakať. Dnes nie.

Skúšam sa prestať smiať, no ten kolotoč mi tlakom rozťahuje kútiky úst do srdečného úsmevu.

 Prečo to stále skúšame? Skúšame pohyby, opatrne, aby sme nezranili, lebo raniť sa nemá, no my vlastne nevieme, či raniť chceme alebo nechceme. Čo tak nájsť dôvod? A smiať sa, a plakať, hlavne preto

lebo

Pred polhodinou som stála bosá a neoblečená na chodníku, kričala som na sestru, nech už ide domov.

Niektoré cesty si nevyberáš, prídu a ty si až ráno uvedomíš, že si sa na ne dal

Ako aj dnes, v ďálšom slovenskom filme na klišé bohatom, až z toho človeka chytí sexuálna apatia,

povedal jeden:

Človek má iba dve možnosti: nevykročiť a celý život ľutovať, alebo sa chytiť cesty a celý život niesť následky.

A to mi je také, ani na smiech, ani na plač.

Teraz už hádam zaspím