Máya a Ja

Existujem s dierou v hlave. Smeruje az do hrude. Iba to tak cítim. Vravím Heloise o tejto diagnóze. A ona vraj môže byť. To tak po rozpade vzťahov býva.

Mávam jej cez prechod, kričí mi: It ´s not over yet. A vidím ju poslednýkrát v Dubline. Nechcem mi dať cigaretu. A ja tak strašne potrebujem cigaretu. Iba pre jej teplo. Chúlim sa do pózy v akej vidím junkies prichádzať na dublčísburger. Vidím ju na konci prechodu. Rob máva na taxík. Zelená. Kráčam. Obzerám sa. Nevidím nikoho.

Červená. Farby sa mi rozliali. Jednoduché. Rozliate farby na Westmorland street. Žlté tyče v buse. Opitá posádka. A ja mám v hlave dieru. A pritom vidím úplne jasne. Vidím to tak že je čas. Zbaliť kufre. Dať výpoveď. Len neviem kam pôjdem.

Jednoduché. Robbie kráča pred nami. Za ruku drží Kórejčanku. Mladú, chudú, jednoduchú. Jednoduchú. A to mu stačí. Všetko som pochopila. Len mi je nazvracanie. A nie z Jamesona. 

Jednoduché.

Ako som povedala Heloise. Robíme veľmi veľa, no v konečnom dôsledku celý ten čas nerobíme nič. Súhlasila. Ale už je preč. A ostala som sama. S mestom, z ktorého mi je nazvracanie. A ktoré zároveň potrebujem. Sivé, šialené, v pohybe. Bez zajtrajškov. Nakláňajú sa ku mne jedna po druhej. Jeho takzvané atrakcie. A mne sa nechce načiahnuť ani po jednej.

Už len sa dokázať zbaliť.