Nazvala som ho Johnom Lenonom. Šibalským úsmevom mi prebehol po ramene a potom ma objal. Možno sa na mne bavil. Bol mladý, a ja som mala pocit, akoby som zmeškala vlak. A nie len jeden. A potom som si spomenula na útržky z filmu Reader a cítila som sa tak ľudsky hlúpo.
A staro. Jednoduchá a bezprostredná odvaha, akou sa ma dotýkal.
Keby hodiny odbíjali iný čas, keby svet pripravil iné miesto, keby raz okolnosti hrali do karát, ktoré som vyložila na stôl. Kedysi dávno a neobracala. Nikdy.
Bolo by to o počítaní a nie o troch sekundách. Nie o odbíjaní dočasnosti, ale o večnosti.
Ktorú by som si zachovala v srdci.
Kto vlastne napĺňa čaše, kto má tú moc povedať stačí, alebo ešte? Kto to tak zariadil, že sme naveky nevedomí? V dočasnosti neschopní.
Ťažko sa mi odchádzalo.
A možno to malo byť o troch sekundách, o objatí, o prerátaní zrniečok piesku a o návrate
neviem ale kam
lebo vlaky už nechodia
padol večer
ustal vietor
a stromy sa bez neho zdajú
akési paralyzované
Komentáre
Majka
Mne to pripadá,
krásne ráno
Lennona
No ked zavriem oci, "objima" ma jeho hudba a hlas...
tento clanok..