Máya a Ja

Vysvetľovala som Antóniovi ako sa robia halušky. Do lyžice (anglicky straner), takej s tými dierkami, som mu dala cesto a jeho úlohou bolo miešať vareškou cesto tak aby do vody napadali halušky. Halušky sa podarili. Najedlo sa dvanásť ľudí. A chutili. Podarila sa aj marlenka. Ešte pár dní dozadu, keď sa mi nepodarilo uvariť salko som mala nočné mory. Videla som v snoch Antónia ako nedoje koláč a Japonku Riku ako sa dovracia z halušiek. Nič z toho sa nestalo, akurát Francisco nám pokrstil strop pri otváraní červeného vína.

 A keď Antonio ochutnal marlenku, usmial sa a povedal: sweet ... it is very good cítila, som sa výborne. Kiež by sme život neriadili rozumom. A tak si vravím, nechám veci plynúť, možno je to len ďalší passerby. Nechávam veci plynúť, no nedá sa nesnívať, keď sa vraciam od lekára a hoci vidím rozmazane lebo mi je mdlo, vnívam malebné kamenné domčeky so záhradkami, akoby maľované na šedom pozadí, oblohy plnej jarného napätia. Nedá sa nesnívať.

Okrem toho, že mi čas v Írsku priniesol všelijaké ponaučenia, nepríjemnosti a stratu ideálov, opäť sa osvedčilo, že za každou stratou sa skrýva i nachádzanie.

Našla som si kamarátku. Francúzsku Heloise. Niekoho, kto tu ešte dva mesiace bude, a potom mi opäť odíde. Tak ako sme na to zvyknutí. Ale je to môj typ človeka, poznali sme sa niekoľko dní a búkli sme si letenky do Škótska. Človek, ktorý vás vyvedie z depresie, nastaví vám zrkadlo a opäť sa ľahšie žije, keď nie ste sami. Kamarát.

 A ešte som zistila, na čo sme na svete: to experience, to learn and to love.

Antónia som sa spýtala či hrá na gitare, lebo že si hľadám muža čo vie hrať. Povedal že nevie. Ale na otázku v čo verí povedal že nevie. A to sa mi veľmi páčilo. Ako by aj vedieť mohol? Boh musí prehovoriť, nie človek.