Máya a Ja

Svet hučí, vietor fúka de tváre, plachty sme stiahli. A predsa kráčame.

- - -

Moja generácia - ročník 86 - je v pravom slova zmysle stratenou generáciou. Tak to proste cítim ja a moji ľudia. A nebude to možno ani rokom 86, bude to možno 90tymi rokmi. Nič komplikované, iba pocit. Narodili sme sa v takom zvláštnom čase. A dejú sa okolo nás zvláštne veci. Dúfam, že si raz budem môcť povedať, že tá cesta, hoci zvláštna, bola tá najlepšia.

Ako som prišla na tú stratenú generáciu? No napríklad v škole, už od strednej som bola pokusným králikom. Nepočítam maturitu, tam sú pokusnými králikmi decká už asi piaty rok. Potom na výške, samé pokusy, či systém, či bez systému, či s bakalárom, bez, s akreditáciou, bez.. A nakoniec som teda v poslednom ročníku a prišla kríza. A má ma to prekvapiť? Ani nie. Je to moja cesta, cesta stratenej generácie.

Je dobré niekam patriť. Cítim, že my - stratená generácia - sme všade tam, kde je nejaká medzera, okraj. Tam je naše miesto, tam nás dajú. 

Iba v spoločnosti sa tvoria miesta, kde má jeden patriť. Z tohto uhla pohľadu, patrím do medzery.

Po nás prišla globalizácia, a deti sa už neobliekali do červeno-modro-biela. Prišla generácia, ktorá nemusí bojovať. Ale nám to akosi ostalo - stále bojujeme, v medzere.

- - -

Drahí stratení, dnes večer nám v krčmičke U Trampa, zaspieva o cestách Emily Loizeau:

Po víkende, ak sa celá vrátim, Vám prinesiem reportáž z Berlína.