Dlho som nepísala, možno preto, že som zažila málo poetických okamihov od obdobia mojich politických zážitkov. Stručne, teraz vám trošku podvedome porozprávam o všetkom.
Všetko ma bolí, každý kúsok tela, ktorý sa volá kĺb. V nedeľu mi už nebolo všetko jedno...miestami som sa videla hospitalizovaná s novou cystou v Strasbourgskej nemocnici. A potom som si povedla: čas možno naozaj lieči všetko. A včera som sa rozhodla, že tomu budem veriť. A dnes to vypuklo. Brutálny sneh!!!!!!! (A minulý víkend sme sa prechádzali v 20-stupňovom popoludní) Po tom snehu mi hneď bolo jasné, prečo sa už týždeň cítim ako dobitá. Asi najslilnejšou vecou je viera, keď už nemáte nič, tak aspoň veríte.
A teraz na pozitívnejšiu tému: Môj spoločenský život naberá nové obrátky. Zajtra varím víno pre Erazmácku komunitu u Moniky (CZ). A teraz pozor..... V sobotu som pozvaná naraz na dve párty (APPLAUSE), čo len urobím?
Ľudia, všetci čo by ste ma chceli prísť pozrieť v júni (určite je vás až toľko že vás na dvoch prstoch porátam), neprídete skôr? Ja asi v júni pôjdem domov, ani neviem prečo, ale tento Strasbourg je také malé mesto... do júna hádam stačí. Nie že by mi chýbalo Slovensko. Ono, už som si začala hľadať niečo na leto v Anglicku. Povedzte mi, nie som šialená? Nie som tu ani dva mesiace, a už neviem obsedieť, som divná. Nejak si stále neviem zvyknúť, že existujem bez toho aby som si musela zarobiť na obed, cestovanie, oblečenie... je to divné. Prečo neviem byť ako ostatné deti bohatých rodičov, čo sa s týmto netrápia a rozhadzujú... alebo prečo nie som dieťa bohatých rodičov (CINK)? Mala by som sa to naučiť, veď som dieťa Erazma. Ale na druhej strane ani tieto zdroje nie su nevyčerpateľné, totiž prídu výdavky, hoci celkom príjemné, aj keď nie až také ako dieťa či svadba (LOL), a potom sa budem domov rýchlo ponáhľať... (LAUGHT) Ale o tom až neskôr, aby som to nezariekla.
Hej, ak to niekto číta, tak mi voľačo napíšte, aj keď to sem nejde, tak na mail... niečo akože nie si až taká šialená a že je to normálne alebo že ma obdivujete, alebo niečo podobné. Alebo že taký je život, a že keď mi tento pobyt veľa dáva, že možno konečne dospejem (BIG DOUBTS), že som naozaj silná...alebo mi dajte nejakú radu ako sa necítiť vinná, keď zakaždým ako otvorím knihu, a pouvažujem nad tou stratou času, ju i vzápätí zatvorím.
S Monikou si chceme prenajať bicykle a strašne sa teším, viete, možno som to už spomínala, no už len kôli cyklistickým chodníkom by som chcela žiť vo Francúzsku :P (aj keď som ani tu ešte nenašla svoje miesto).
To hľadanie je zaujímavé... cítiť sa niekde dobre, mať pocit, že tam patríte...hm, to je utópia, alebo sa to niektorým ľuďom nikdy nepodarí, alebo sme na to ešte mladí? Alebo som iba nevďačná? (BLINK)
Komentáre