Máya a Ja

Dnes sa búrim proti dažďu, proti MHD, proti nemocnici, škole, a dokonca aj proti prímestskej doprave, búrim sa aj voči dedine v ktorej bývam, búrim sa voči všetkému, ale nikomu to nepoviem, iba blogu... Nebúrim sa proti ľuďom, iba ich obdivujem že sa nebúria.

Predstavte si strom, vytrhnete ho zo zeme a zasadíte na nejaký čas inam, potom ho akože vrátite tam, kde stál pred tým. Čo si myslíte, bude to to isté??? Už NIKDY!

Som strom s uvoľnenými koreňmi, nikde ma nič neviaže. A preto sa búrim, voči sebe, voči tomu ako žijem, ako sa zobúdzam, ako rozprávam, kam idem, a hlavne proti tomu, kde študujem, kde bývam, kam idem, kam idem, kam idem...

Posledný ročník, a už len toto mi chýbalo. Dnes som do školy ani nešla, nažím sa užívať si to voľno, to ako som si spravila pokojný deň, ale moje svedomie ma prenasleduje, ako Poeov William Wilson (nemusíte poznať). Ale ak poznáte, viete že raz ako človek pochopí slobodnú vôľu a ako taký Adam v raji rožčapí oči do sveta.... Pokoja nenájde, iba ak na cestách.

Viete aj taká rodinka môže byť pekná, konečne vás niekto uviaže v domácnosti.... Ale aj to je extrém hoci opačný ako ten čo zažívam práve ja. Kde je ten zlatý stred???

Fňuk. Už niekoľko mesiacov točím o tom istom, začarovaný kruh, nemyslíte??? Niečo si neviem uvedomiť, alebo sa neviem posunúť dopredu? Kde je chybaaa??? Prečo mi všetko tak lezie na nervy????

A viete, už viem, že všetko má svoje chyby, tolerujem ich, ale je mi z nich navracanie:) Plus, viem sa ešte celkom ovládať, aj keď ma nahnevá, že hocijaká babenka sa ma opýta, že odkiaľ idem.... Normálka odpoviem, usmejem sa, no v hĺbhe duše túžim po anonymite, po meste, kde sa stratím a kde o povrchnosti nebude reč. A normálne, aj učím, s oduševnením, ale ale ale.... v hĺbke duše si vravím, toto nechcem nechcem nechcem nebudem:)))

Normálne mi odľahlo keď som sa tu tak vykecala. Dobré je byť k sebe otvorený.