Máya a Ja

Domov sú ruky, na ktorých smieš pakať. Musela som to niekde počuť, toto nemôže byť z mojej hlavy. To miesto, od ktorého sa odlepujeme, s istou dávkou adrenalínu. Nechávame za chrbtom. A cnie sa nám. Predsa sa nám cnie. Nechávame si ho na čas, keď budeme slabí na cesty. Nevládni. Vravíme si: Potom...

Myslím na Marylin. Na Bruna. Jedého zo zástupu jej obdivovateľov. Myslím na tých, ktorý v jej očiach čítajú podvod. A možno sa i mýlia. Myslím na cnostné čakanie. Na nečakanie a následné zranenie. Na odmietnutie. Spomeniem si na bolesť.

Myslím na to cudzie miesto. Na prázdno v plných pohároch, na návrat tam, kde som už dala zbohom. Myslím na Ramintu. Na to ako mi chýba i nechýba.

Cnostne čakám. Možno sa raz prestanem vznášať. Čo nás však vyslobodí?

Netrpezlivá. Ochádzam.

Some things we´ll never understand.