Máya a Ja

No tak som ho teda videla Pokoj v Duši (réžia: Vladimír Balko).

Je mi jasné, že sa o tom na blogoch ešte písať bude, ale predsalen si myslím, že som medzi tými prvejšími, čo ho videli v kine.

A tak po dvadsaťminútovom státí v rade na lístok a potešení pána pokladníka, že konečne niekto kto si prosí lístok pre jedného, som sa uložila v anonymnej chuti zhltnúť kúsok slovenského umenia.

Scenár niečo ako Jahodové víno (Dariusz Jablonski), ale o trochu lepšie. Sem tam nuda, sem tam dôvtip, až taký, že sa aj dva-trikrát z chuti zasmejete. Slovenské reálie je to, čo diváka nakŕmeného českými filmami, dokonca aj poteší. Režisérovi do kariet nahrala krásna slovenská príroda a realisticky plodná dedina. Vďaka nim je vo filme leitmotívom lyrika, pálenka, i krutý humor každodenna.

Témy ako tragédia izolovanosti, morálny rozpor, boj za česť a boj so samým sebou sa zdajú byť rovnako plodnými, avšak pre mňa sú v slovenskej réžii ešte stále málo uveriteľnými. Ja osobne sa musím nútiť, aby som im to zhltla, ale to neznamená že z hrobu sa zobúdzajúci slovenský film - pre mňa pokusy posledného desaťročia - nemá svoje čaro.

Nuž ako ordinárny divák si na tomto kúsku vážim už spomenuté slovenské reálie a scény s cigáňmi.

Či odporúčam? Ak máte radi Európske kino, chodíte do artklubov, a naše filmy sledujete - ako ja - pre informáciu, choďte si pozrieť:) Ja osobne si neviem predstaviť, že by som si ho nepozrela.