Máya a Ja

Ako Alex. Nie však až taká výnimočná, skôr tá z tých skromných a nevytŕčajúcich, nečakajúca na zázraky. Tak som si prebrala diplom.

A tak konečne cítim, že je koniec. Etapa utrpenia bola i etapou obrovských zmien v mojom živote. Išla som na tú školu ako 17ročná pubertiačka. To koho som stretla, čo som zažila a čo som objavila bolo úžasné. A takéto niečo sa dá povedať iba na konci. Som rada za denné štúdium, i za krúžkovice ktoré by som spočítala prstami jednej ruky po úraze. Rada som za sivé chodby a literatúru, za Francúzsko a Didi, a Kiku, Mag, a Pepu, Zuzu a za veci, ktoré budú trvať navždy.

A čo začiatok? Niečoho nového? Toto nebude kontinuálny prechod do reality, toto je niečo viac. Toto je zmena.

Okraje ciest sa už plnia tulákmi, vagabundami, ktorí hľadajú blízke veci v diaľkach. Oslobodzujem sa od šatov a topánok, a snívam o tom: byť na ceste. Snívam si o slobode, o pravde a kráse.

O úprimnosti a sebapoznaní.

...Pravda sa vraj naozaj skrýva: ... ale každý milimeter poznania na osi veľkého diela nám hovorí o tom kto sme. Ten príhovor sa mi páčil, páčil.

Ako Alex, mám šialené chute. Vaše šialenstvo je pre mňa poslaním a zmyslom.