Cesta do Belfastu zvyčajne trvala dve a pol hodiny. Zvykla som si pustiť Simonovu empetrojku a tešiť sa na útek z reality.
Cestu lemovali biele domy, čierne železné bráničky. Sem tam sneh. Architektúra sa možno menila, ako sme prešli hranice Írska a Veľkej Británie. Cítila som sa na ceste domov. Cítila som sa dobre.
Keď som priletela do Berlína za Héloise. Nevedela som kto som. Slovenka v Berlíne? Írka v Berlíne? S Francúzskou, ktorá prišla navštíviť svojho Nikaraguiského milenca sme jedli sushi a hovorili Anglicky. Moja Angličtina chytila severoírsky prízvuk. Moje srdce patrilo Angličanovi. A moj prejav bol írsky.
Prostredie nás mení. Ako sa mi to len mohlo stať? Čo tu robí polovica východnej európy? Lepím sa na tradície, ktoré ma v konečnom dôsledku ničia.
Povedala som si, že nechám život plynúť pomedzi včetky bunky môjho tela. Pôžitky sa stanú vedomosťou, rany skúsenosťami a láska spomienkou.
Tisíckrát som si to povedala. Som tu len na návšteve. Nech poznanie plynie mojimi zmyslami. Veď napokon o tom má byť cestovanie.
Stretla som Izraelčana, ktorý sa živí ilustrovaním a písaním. Tvorí svoj grafický román a popri tom má iné projekty.
Rozmýšľam ako sa uživiť a robiť niečo čo by ma bavilo. Rozmýšľam nad tým už dva roky.
Číňania vraj nerozmýšľajú, vraví Jia. Keby rozmýšľali a vyberali si, unikli by im akékoľvek pracovné príležitosti.
Aj to je asi cesta k pochopeniu...
Komentáre
Maya,
Ináč si to zaujímavo rozobrala. Fakt by som nevedela, k akej národnosti ťa prideliť.
:))
a zevraj aj cesta moze byt cielom..
tak vesele putovanie :))
velmi
...
Áno, myslím, že to je tá správna cesta, že si zvolila veľmi dobre...