Máya a Ja

Oslepla som? Snažím sa zachytiť náznak, pohyb. Nič sa nehýbe, je pusto. Viem, že nie všade je púšť, iba tu okolo sa akosi rozrastá. Do rúk mi padajú šedivé vlasy mojich blízkych. A všetko pustne.

Viem, že trochu ďalej na sever, na juh, na západ, na východ, viem, že tam nie je pusto. Ale tu je.

Najhorší stav duše je vákum. Je to keď kričíš a nepočuješ ozvenu. Do vetra, zo strechy, z mosta. Pusto je.

Exil. Spomínam si na uplynulé storočia, keď som sa ešte pohyboval medzi ľudmi. Na začiatku som ešte nebol sám. Ale časom sa to stalo. Kráčal som s nimi, a túžil som byť sám.

Stalo sa. Už tu nie sú. Som sám. Je to horšie ako pred tým. Spomínam si na uplynulé storočia, pili sme, tancovali, všetko je preč.

Dnes v noci pôjdem zakričať do vetra. Púšť mi neodpovie. Svet ma neuvidí, ale začuje nárek. Povedia: "Počul si to? Akoby niekto plakal." "Nechaj to tak, zatvor okno a poď do postele."