Máya a Ja

Bridget Jones je pre mňa kultom feministickej literatúry. Pani Steinová, ale aj Woolfová, Kristeva a Delphi sa môžu schovať. Durasová ešte celkom ujde. Feminizmus však do praxe uviedla až kvalitná fikcia o Bridget. Žena túžiaca po skutočnej hodnote pre muža, priatelia zhmotnujúci stereotypné neresti alebo cnosti, a samozrejme šialený svet rodičov.

Matka na telefóne, klasickejší scenár som si už vymyslieť nemohla. Podobné scény mi vždy prišli trhlé. Až kým som ich nezažila na vlastnej koži, a vtedy mi došlo, o čom vlastne sú. Scény o rodičoch. Ako dieťa máte pocit, že sú to tí najlepší rodičia, a keď dospejete, najradšej by ste ich vymenili, za otca čo cestuje a za matku, ktorá vlastní cestovnú kanceláriu. Napríklad. Ale veci sa majú inak. Matka depkuje a otec je v puberte. A tak to je i v mojom scenári. Andrea zdvihne telefón, matka plače, že jej je doma smutno, že ju nik nepríde pozrieť, a že sa bojí, a že už čoskoro určite zomrie.

Andrea plače. Premáha sa, aby sa matka z jej hlasu nič nedozvedela. Nenávidí svoju matku. Nenávisť trvá iba tú sekundu, kedy si matka zúfa, že je sama. Andrea ju nenávidí za to, že ona nemá komu povedať, že je sama. Že je neschopná, že ten byt neutiahne sama, že tu nie je nik, koho by mohla objať keď je šťastná. Nenávidí ju za to, že jej bolesti matke povedať nemôže. Ukončí telefonát s prísľubom, že ju príde pozrieť.

Matky nás vedia obviniť za všetko vlastné nešťastie, za všetko sme vraj vinné. Aj za lásku. Ja si však myslím, že lásku si nevyberáme, lásku neštylizujeme do rozumovej formy, nenavliekame ju do obleku, nevyužívame ju na hypotéku, nešetríme ňou do dôchodku. A preto niektoré lásky sú iba náhodným stretnutím dvoch priťahujúcich sa psychociest v spleti miliárd iných chodníčkov. A preto niekedy plačeme. Keď sa naše psychocesty rozídu silou rozumu.