Máya a Ja

Volám sa Andrea, práve som sa zobudila a kým dopijem čaj, niečo si sem napíšem.

To mladé dievča, čo malo sotva dvadsať, sa na mňa pohŕdavo pozrelo a rozkázalo mi, aby som vyprázdnila popolník. K Vašim službám, veď od toho som tu. Potom na mňa kričalo asi desaťkrát nech beriem prázdne fľaše. Zrejme nepochopila moju taktiku, že na každý stôl v pravidelných intervaloch rýchlosti svetla dobieham upratať a brať objednávky. No ale veď od toho som tam, sám vedúci by nebol rád, ak by som neďávala nadľudské výkony. No tak ako si želá, dobehnem. A iné. Napokon mám už dosť rokov aby som sa šéfa nebála a tobôž nie sopliačky, čo nemá ani dvadsať. Ale urobím ako si želajú, to sa volá pracovná morálka. A tak nechali účty na toho jediného típka, čo tam s nimi sedel, a pyšne odkráčali z podniku. Búúúú. A jej črievička s mašličkou priam exemplárne zapadla do medzery medzi latkami na podlahe. A tak jačala ako divá, potácala sa, kým neprišiel barman Marek a nevyslobodil ju. Ó koľká krivda.

My na také v bare máme iné slová, ale načo pohoršovať čitateľov. A vôbec, ani smiať sa mi na nej nechcelo.

Niektoré veci sa opísať nedajú. Na také veci je hudba a obraz. A preto, kebyže mám kameru, pretiahnem ju do exteriéru baru, lebo večer nad ním veľmi okato žmurkajú hviezdy. A keby bolo keby, tak by jednému bolo smutno. Ale nie je čas ani vek na keby, a tak by som do podmazu dala niečo takéto

a obraz by sa húpal zľava doprava ponad ulicu s čiernymi rohmi a kde tu oranžovým svetlom

(ďalej čítaj až po skončení piesne)

- - -

Som vyčerpaná, povedala mi Radka. Horúce jábĺčko si dám.... Najhoršie je, že jeho zaujíma iba prospech a peniaze, ale mňa nie, ja sama nič nemám, no budem akceptovať realitu. Ak budem musieť makať u otca a mať veľa peňazí, urobím tak. To je realita. Ale predovšetkým ma zaujíma niečo iné: byť šťastná. A tak to medzi nami skončilo.

- - -

A potom je tu niekto iný a ja neviem, čo odo mňa chce. Viem len jedno, že nikdy nemám nič očakávať a nemerať priateľov tým, čo mi dávajú. Priateľstvo je častokrát dané. Overuje sa časom. Naše cesty sa rozchádzajú, a možno preto že sa toho bojíme. Človek je aj tak navždy sám, o ľudí sa môže iba opierať...

- - -

A nakoniec som tu ja. Niekedy sa zobudím a je mi na zvracanie - hlavne z toho koľko už je hodín. Niekedy som šťastná. A potom zasa váham. Akoby po škole skončil môj život. Akoby som sa nechala okradnúť o ilúzie. A predsa som pol roka bola na cestách a moje dni boli naplnené. No teraz opäť neviem, čo bude. A už vôbec neviem, čo urobiť mám. Našťastie už nemám vek na samotu a smútok.

Moja kvetina má mesiac a vyzerá takto:

Bol to síce darček, no asi ho budem musieť vyhodiť. A napadá mi len jedniné - ešte stále som vykorenená a nemám vzťah k veciam, ktoré ma čakajú na jednom mieste.

tuláčka

Stretla som Karola. Išiel sa modliť, možno meditovať, čakal kým sa vyprázdni kostol.

Tak predsa je nás viac