Volám sa Andrea, zobúdzam sa na obed a na stenách izby robím zbierku fotiek z celej Európy. Vždy keď idem večer do práce, zhodím zo seba čierne bagandže, svoj príšerný účes zruším umytím hlavy a vyfúkaním vlasov do akéhosi konzervatívneho štýlu, oblečiem si šaty, obujem vysoké topánky, natiahnem čierne punčocháče, dám si náušnice, odložím dotrhané rifle vyťahané tričko, a na vrch si dám bolérko.
Usmievam sa. Pracujem v bare. V spoločnosti. Každý večer stretám ľudí, ktorí ma nabíjajú energiou. Každý večer v bare eliminuje pocit samoty.
Ku šťastiu mi chýba iba vlastné bývanie, auto, manžel a deti. Figu, žartujem. V bare vydržím ešte tri týždne a vrhnem sa opäť do niečoho neznámeho. A to mi dáva nádej, že sa vyhnem stereotypu. Moji kolegovia z výšky teraz pracujú ako učitelia. Ale ja nie. Dokázala som to, nie som učiteľka. Matka je nešťastná, ale skúšam si z toho nerobiť ťažkú hlavu.
Žijem šilene, na ceste. Nemám kam ísť, a to robí môj život bitter-sweet. Keď si uvedomíte, že nemáte kam ísť, zistíte, že si zrazu môžete vybrať zo všetkého. Ak by ste však mali miesto, viazalo by vás.
Ďalšia prestupná stanica.
A na každej si prisadne niekto nový, sympatický, niečo tu nechá,
- možno len úsmev -
vystúpi, a potom príde ďalší
Komentáre
Môže byť.
ahoj, tuláčka :-)
svizne napisane,
slobodní ľudia