Máya a Ja

Dnes v buse  som zasa spolusediacemu pánovi skoro zaspala na ramene. Ako tento školský rok postupuje, tak otváram oči a to čo vidím je viac kuriózne ako zlé. Je to smiešne a ironické zároveň, možno ako každé otvorenie očí.

Čím chceš byť, spýtali sa ma, kěď som bola malá. Nikdy som to nevedela definovať, nikdy to nebolo nič konkrétne. Avšak možno to bolo výchovou, možno mojím hlbokým egocentrizmom a možno svojím individualizmom a samotou, lebo ako dieťa som vždy cítila, že život je niečo veľké a keď budem dospelá, tak so mňa bude niekto veľký, dôležitý.

Keď som vyrástla, začala som definovať oblasti môjho záujmu. Boli to sny, ale neboli nereálne. Zlé je na nich len to, že som na ne zabudla, že som ich podhodnotila, vysmiala som sa im... Nedávno som si na ne spomenula. A všetko sa pretočilo ako páska. Zastavila sa niekde medzi detstvom a pubertou, tam, kde ešte nič nie je nahrané a mne sa v hlave ozýva otázka: Čím chceš byť?

Neviem, či si fakt ešte raz môžem vybrať, či si opäť nevyberiem nesprávne. Ale hovorím si... kým máte zdravie a teplo, aspoň z ohrievača.. máte nevýslovné šťastie na dobré životné podmienky. A keď máte možnosť výberu, nesmiete to premrhať. Na druhej strane.. veď pozrite sa .. dá sa sedieť aj v kancelárii, brať plat, kúpiť si byt, autíčko, cez víkend sa nezáväzne zabaviť... dá sa zostať v tom čo vyštudujete a byť jedným z mnohých a ešte byť aj priemerným... Ale čo ak mi toto nestačí, čo ak je to príliš obyčajné?

Aj vy ste mali niekedy pocit, že život je niečo veľké? Ako ste si odpovedali na otázku Čím chceš byť?